Rodinné centrum v širšom kontexte obsahuje niekoľko cieľových skupín: bezdetné ženy, bezdetné páry - snúbencov, mamy, otcov, tehotné ženy, deti od 0-6 rokov, ich súrodencov, starých rodičov, to znamená, že to nie je iba o mamkách s batoľatami, ktoré sa chcú stretnúť, lebo „materská“ určitým spôsobom izoluje. Do procesu výchovy vstupujú všetky aspekty rodiny, všetci členovia sa pod vedením odborníkov učia zaobchádzať s malým človiečikom, riešiť problémy, ktoré môže rodičovstvo priniesť a batoľa sa rozvíja v maximálnej možnej miere. Rozdiel medzi tradičnými materskými centrami je najmä v tom, že rodinné centrá majú aj v zahraničí inšitucionálny charakter, nevedú ho mamy z nadšenia ale zamestnáva odborníkov z oblasti pediatrie, psychológie, muzikoterapie, lektorov cudzích jazykov, alergológov, etc.etc... Mladé bezdetné páry sa môžu prísť taktiež vzdelávať v praxi a pozorovať páry s deťmi, dokonca v niektorých štátoch to majú ako povinnú súčasť prípravy na rodinný život. Tak ako sú v tehotenstve z preventívnych dôvodov zavedené povinné preventívne prehliadky a odbery v 15. týždni, tak by bolo možné zaviesť poukazy pre každú rodinu na návštevy, kurzy či prednášky v takýchto centrách.
Ďalšou zaujímavosťou z rodinných programov a politických téz ktorú som na radosť mojich pacientok aj na radosť svoju našiel, je legislatívna úprava firemných jaslí a babysitteriek. Dávnejšie som čítal o sociálnych vymoženostiach korporátnych amerických firiem, kde môže žena na materskej dovolenke pokojne zostať dva-tri mesiace a potom zveriť mimino kvalitnej babysitterke, ktorú zaplatí firma, prípadne väčšie batoľa umiestniť do firemných jaslí. ... s pocitom že po dôležitom rokovaní môže povedzme nakojiť svoje dieťa o dve-tri kancelárske dvere ďalej alebo ho kedykoľvek skontrolovať, zakývať mu, absolvovať s ním spoločné obedy, etc. Legislatívnou úpravou by bolo možné dosiahnuť, aby zamestnávateľ dostal odvodové ale aj iné úľavy, či priamu podporu pri zriadení takéhoto zariadenia. Podľa Edity Pfundtner, ktorá sa dlhodobo zaoberá touto tematikou (ako inak, žena si musí najskôr sama preskákať materstvom aby zistila čo iným matkám chýba), by bolo možné upraviť aj určitý povinný percentil zamestnávaných žien po rodičovskej dovolenke vo firmách spĺňajúcich určité kapacitné kritériá.
Neplatenie alimentov je ošemetná téma a všetko čo sa doposiaľ dokázalo urobiť na tomto bojovom poli je odobratie vodičského oprávnenia v prípade chronických neplatičov. Samozrejme tak ako vo všetkých oblastiach, aj tu sú jednotlivci, ktorí chcú systém či platcu zneužiť, avšak v 90% prípadov ide o ženy, ktoré sú na tú drobnú paušálnu sumu určenú súdom ekonomicky odkázané. Toto sú témy na ktoré by žiadna vláda nemala zabúdať a už vôbec ich nekvalifikovať ako POPULizmy, ale ako nutnosť, pretože sa týkajú POPULácie.