... klasický scénar, ktorý sa priam núkal k prepnutiu na športový kanál. A tak som po apatickom prepínaní vypol a zauvažoval, neviem prečo, práve nad ňou. A jej prostredníctvom nad všetkými, ktoré na pôrodnú sálu počas mojej kariéry nik nesprevádzal...“Nemaš chlopa, nemaš pravdy“ zažartovali si neraz sestričky, parafrázujúc kultový slovenský film. Scenár ako vyšitý. Ani neviem, či som sa niekedy vôbec zaoberal búraním vlastných predsudkov voči nim. „Meno otca mladá pani....“ „Neviem, nepoviem, hajzeljeden....boli najčastejšie odpovede.“ Ženy, ktoré si nedali pozor, májové oslávenkyne – matky. Medzi prvou kontrakciou a posledným stehom mi zvykli porozprávať svoj príbeh. Každý sa končil dvoma ružovými čiarkami. To bol stopstav. Vtedy nevedeli, že muži z nich majú panický strach. Že vedci identifikovali u určitého percenta mužov tzv. ružovočiarkovú fóbiu. Čo bolo s nimi po odchode som už ďalej neriešil. Tiež som písal ružovou fixkou čiarky k dátumu vyhostenia nového človiečaťa aj s jeho mamou z novorodeneckého oddelenia. Tento podvedomý paradox som si uvedomil až po dvanástich rokoch praxe, keď som chcel zapísať odchod mojej vlastnej manželky a nášho syna z pôrodnice. Oni mali mňa. Hrdil som sa titulmi: MUDr., ekonomická a sociálna istota môjho dieťaťa a jeho matky, pevný pilier základnej bunky spoločnosti a manželka prišla na pôrodnej sále pri siedmej kontrakcii ešte na jeden: „aksamaešteniekedydotknešzabijemťaaa“. Všetko bolo v najlepšom spoločenskom poriadku, tak som zobral zelenú fixku a vyčiarkol ich z oddelenia. Nasledujúce tri roky bola žena v jednom kolotoči, aby to neplakalo a ja v ďalšom, aby som to uživil. Aj tam som si neraz pomyslel, ako to stíhajú, zvládajú všetky tie pacientky bez chlapov a bez pravdy. Predstavoval som si rady stojace na sociálnom úrade, plačúce deti v jasliach od +0,5, mrzutých starých rodičov a ženu s vyplazeným jazykom ako ide z dennej služby do nočnej a sníva o ....o čom vlastne sníva? O práci? O tom, že by vôbec mala šancu dostať hypotéku? O hlave rodiny? Zvykol som ich všetky hádzať do jedného vreca s nálepkou „bez ochrany“ Bez ochrany pred vhodením do vreca ale aj počas pobytu v ňom. Pred sociálnym úradom a podobnými inštitúciami sa s nimi akoby vrece roztrhlo...možno práve to moje. Bez ochrany....legislatívnej.
Prepol som späť. Seriál nesklamal. Plakala a trhala jeho fotku. Po nej aj ten lakmusový papierik s dvoma ružovými čiarkami. Bol som vlastne rád, že to bol nemecký seriál. Postarajú sa o ňu. Vyberie si kliniku, štát jej dá štedré bolestné, ak ju to po pár mesiacoch prestane baviť, najme si slovenskú babysitterku a pôjde do práce. A určite ju tam neprekvapí otázka: A nebudete často na óčeérke?
Neprekvapila by ju ani na Slovensku, keby Edita presadila svoj program s ktorým som maximálne stotožnený ako človek z praxe. Hovorím o Pfundtnerovej, jednej z mála dám, ktoré sa dokázali ochrániť samé a ešte aj vypracovať legislatívny program pre rôzne sociálne skupiny – aj pre tie moje „ženy bez ochrany“.
