Veľký muž

-„Cŕŕŕn.“

-„Áno, prosím.“

Z druhej strany sa ozvalo len nezrozumiteľné zamrmlanie. Pripisujúc túto skutočnosť pokazenému zariadeniu, odpovedám:

-„Nech sa páči, poďte hore.“

Otváram dvere. Zrazu sa mi v mysli vynorí stretnutie spred dvoch rokov….

 

-„Neuveriteľný koncert.“

-„Áno,“ odpovie Veronika.

-„O rok pôjdeme znova,“ dokladám v správnom presvedčení o kladnej reakcii.

 „Zostaňme ešte tu, ostatní nech si idú,“ pomyslím si a neschopná postaviť sa ostávam sedieť na mieste. Obe pokorne sediace slečny si tichučko vychutnávali pomaly prchajúcu atmosféru, ktorú po sebe zanechal jeden z najväčších ľudí, ktorí ešte na tomto svete zotrvávajú.

Po pol hodinke sa obe slečinky mlčky zodvihnú a pripravené na odchod, tlačia sa ešte stále preplneným východom športovej haly na Pasienkoch. Všade navôkol ešte stále visia plagáty s veľkým nápisom MONOGAMNÝ VZŤAH, ktoré zjavne identifikujú jednu z túžob charizmatického speváka.

-„Hej, Ria! Počkajme ho…“

-„Čo ti šibe?“

-„Nie, vážne, niekadiaľ predsa odísť musí…“

-„Nie som veľmi presvedčená o správnosti tohoto rozhodnutia, ale…“

Pred východom mrzneme štyri. Čakáme na príchod človeka, ktorý už možno dávno vyšiel. Po vyše pol hodine čakania sa rozletia dvere… „Konečne,“ pomyslím si a moje vnútro sa chveje od napätia…

-„To je iba Robo Papp,“ okríkne ma Veja.

Ostatné dve dievčatá sa po identifikácii osoby vo dverách rozbehnú a už v ich rukách počuť šušťať podpiskarty.

-„Veja, on už odišiel, čakáme zbytočne…,“ hovorím s neskrývaným zúfalstvom v hlase.

-„Ale, prosím, počkaj, keď už čakáme tak dlho…“

Behom nasledujúcej hodiny sa podobná situácia zopakovala niekoľkokrát. Beznádejne som si poťahovala z poslednej cigarety a zadnú časť, ktorú som už niečo do dvoch hodín vystavovala napospas mrazu, som si takmer necítila.

-„Už ide,“ okríkne ma Veja snáď po stý raz.

-„Mhm… Jasné,“ odpoviem ironickým hlasom.

Dvere sa otvorili, a ja, sediac mĺkvo na betónovom schodíku, pomaly dvíham zrak.

Jeho tvár sa následkom úsmevu málinko pokrivila, pričom odhalila maličké vrásočky tohoto výnimočného pána. Cítiac neopísateľnú auru odhadzujem cigaretu a nesmelo sa približujem k jej ohnisku.

-„Jéj, baby, vy tu na mňa čakáte v takej zime?“

Koktavo sa približujúc stále bližšie, prichádza pocit, že tohoto človeka predsa poznám. Je to ten, nad ktorým som už tak veľa krát vyronila slzičku vo vedomí, ako nespočetne mu média všetkých typov ublížili, mysliac si snáď, že aspoň o čosi ľahšie bude bremeno, ktoré on sám musí niesť.

S miernym náklonom vpred, pociťujúc rýchle pohyby pera na mojom chrbte si uvedomujem, že tak blízko tomuto človeku snáď už nebudem. No predsa je mi zaťažko vysloviť čo i len jedinú vetu, a čoraz intenzívnejšie, nevediac prečo, pociťujem tú veľkú bolesť nad stratou pána Jara Filipa. Ani jeden z týchto dvoch velikánov už na tomto svete, žiaľ nepocíti on zvláštny preblesk energie pri svojom stretnutí. Týmto Jarko, posielam Ti všetku tú slasť až tam, kde už Ťa nebolí…

Zostávame dve, stojíme na schodíku šťastia už len samy. V šere noci stráca sa veľká silueta veľkého človeka… Rozbehnem sa a okríknem ho nesmelo i hulvátsky zároveň.

-„Prosím Vás, môžem si s Vami podať ruku?“ Dnes pociťujúcu trápnosť výroku som v tomto momente vôbec nepocítila, ba naopak… Bola som hrdá, keď som začula odpoveď:

-„Ále, samozrejme, aj pusu Vám dám, keď chcete.“

 Jeho ruka bola ako on. Veľká a vrelá. Stisk jeho ruky, jeho ležérne elegantné pohyby a príjemné vystupovanie, mám v mysli dodnes. Na líce mi otlačil svoje pery celkom zľahka , a ja ako správna dáma som bozk iba naznačila.

 Po návrate z koncertu domov sme sa obe posadili na posteľ, a až po hodinu, ktorá jemne naznačovala náš odchod do školy sme rozjímali o tomto Človeku… Nadránom som zistila jeho, zatiaľ jediný mnou zistený nedostatok. Pri podpisovaní plagátu s obrovskou tvárou seba samého sa ma asi tri krát spýtal na meno.

-„RIA.“

Na svoju podobizeň však nenačmáral klasické venovanie. Ako veľa ľudí si zrejme nebol istý skloňovaním môjho mena, a tak sa na jeho brade hrdo pýšil text: „Ria!“ A pod ním jeho veľavážený podpis. Vtedy som mala sedemnásť.

 O rok neskôr, keď v deň svojich narodeniny vydal album s názvom 44, utekala som si ho kúpiť hneď ráno, čo ale vôbec nebolo jednoduché. Po jeho kúpe cestou autom som si púšťala jeho nové fragmenty. Jeden z nich má názov Ria z Ria. Ďakujem Riško, že si sa naučil skloňovať moje meno. Vôbec mi neprekáža, že spievaš: „Ria z Ria je k…a na kvadrát. Riu z Ria nemôžeš nemať rád. S Riou z Ria je všecko vždycky fér, Ria z Ria nikdy nedá na úver…“

Dnes, síce trochu staršia, pozerám na tohoto muža a celá sa chvejem. Dve veľké paradajky, črtajúce sa na mojej tvári ma iste prezradili…

-„Jééééj. Čo to tu máte?,“ skríkol svojím zamatovo zastretým hlasom. Pohľad smeroval ku mne, no otázka, ako som správne predpokladala, môjmu zamestnávateľovi.

-„No, Riško, toto je Ria, naša nová asistentka.“

Stískajúc jeho veľkú ruku už po druhýkrát, som ešte netušila, ako nemožne sa dokážem správať. Ach, tie rozpaky.

-„Ahoj,“ povedala som celkom neohrabane namiesto zdvorilého Dobrý deň.

Podrobnosti ich priateľského rozhovoru som počúvala s nastraženými ušami, no nie zo zvedavosti… Počúvala som hĺbku a farbu jeho neobyčajného hlasu.

 Pri jeho odchode mi ešte venoval pár pohľadov a jeden krásny úsmev, ku ktorému s hravosťou v hlase pripojil pozdrav…

 Toľko vecí, čo mu chcem už deväť rokov povedať, odkázať, prezradiť, poradiť. A jednako som sa zmohla len na pár tuctových slov. On už zrejme zabudol, že ma dnes stretol, a ja tu teraz klopkám po klávesnici a verím, že to robím pre neho, nie pre seba.

Áno viem, tento článok posmrdkáva puberťáčkou, no je to tak. Tá sa v každom z nás zriedka objaví. Ak to bude vždy, len pri tak vznešených situáciách, budem sa tešiť.