Rozsudok

Poviedka odohrávajúca sa v krátkom časovom úseku, no pôsobiaca oveľa dlhšie. Každý z nás sa už určite zamyslel nad existenciou. Či už vlastnou, alebo len existenciou. Skúste porozmýšľať...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Zdochnutá mucha na parapetnej doske sa pohla. Naposledy. Kmitla krídlom až zabzučalo. Pozerala sa na ňu opuchnutými očami a videla sa v nej. Tak, ako sa otec vidí v synovi, matka v dcére. Definitívne skonala. Nechala ju tam ležať, lebo vlastne ani nevedela, čo s ňou. Len tak ju vyhodiť a zabudnúť? Áno, to by chcela najviac, lenže to, bohužiaľ, nejde.
  Vstala z postele a nohu položila na zaprášenú podlahu. Na spotené chodidlo sa jej nalepila omrvinka zapletená v chumáčiku prachu. Kráčala tackavo ku kuchynskej linke a len tak automaticky treskla rukou po vypínači na rýchlovarnej konvici. V hlave jej trešťalo. Vynárali sa matné spomienky zo včerajšieho večera, keď zrazu začula cinkot kľúčov vo svojich dverách. Preľaknuto prebehla na chodbu. Nepamätala si, že by dávala kľúče od svojho bytu nejakej inej osobe. Rýchlo zavrela dvere na spálni, otočila kľúčom a ponáhľala sa k chodbe.
-„Ahoj.“ Ozvalo sa priateľským hlasom
-„Hm... Čau. Kto si a odkiaľ máš moje kľúče?“
-„Haha. Veľmi smiešne. Asi ti urobím čaj, si nejaká bledá.“
Táto ponuka znela naozaj dobre, a tak si ľahla na pohovku, kľúčik od izby schovala do vrecka nohavíc a čakala. Muž so šálkou čaju a lyžičkou nejakého sajrajtu sa blížil.
-„Prehltni to, bude ti lepšie...“
Neoponovala. Nemala silu. Nemyslela. Náhle upadla do hlbokého spánku.
  Keď sa prebudila, bola opäť sama. Nemohla si spomenúť, kto bol ten muž, ale bola naozaj rada, že prišiel. Cítila sa lepšie, no svoje myšlienky a pohyby stále nevedela zmobilizovať. V ústach pocítila zvláštnu pachuť a odpľula si na zem. Poobzerala sa okolo seba a rozhodla sa pre vlastnú zmenu. Áno. Chcem byť niekým iným. Pozrela sa do zrkadla a nadvihla si mastné vlasy. Zvyšky jedál a perie s ľahkosťou padlo na zem. Nepripadala si odporná, ale cítila, že by si tak pripadať mala. Usmiala sa na seba do zrkadla.
- „Áno, to je presne to, čo potrebujem,“ pomyslela si, „vedieť, čo by som mala.“
  Pomaly otáčala kohútikom, stále akoby zbavená minulosti narodená práve dnes. Vôbec si neuvedomovala ľadovú vodu. Bláznivo špliechala okolo seba, kým nezamočila celú kúpeľňu. Keď z nej vychádzala, znova pocítila hrozný kŕč a s pohľadom upretým do kúta sa zosunula na zem. Zrazu k nej pribehol ten istý muž, ktorý jej ráno robil čaj a vzal ju na ruky.
-„Ty, ty si môj anjel?“
-„Áno, zlatko. Aj ja si tak niekedy pripadám.“
Počas jej spánku sa Gerald rozplakal. nevedel, či mu to pomôže, ale musel sa vyplakať. Rumádzgal tak dlho, až ho striasalo čoraz častejšie a silnejšie...
  Prebudila sa v krásnom byte, jej byte bez špiny a neporiadku, všetko žiarilo a usmievalo sa.
-„Gerald, si tu?“
-„Áno, tu som, pripravujem ti večeru.“
-„Prepáč, trocha som si zdriemla.“
-„To je v poriadku,“ povedal Gerald s úsmevom na tvári.
Už, už ho chcela pobozkať, keď zazvonil telefón.
-„Prosím. Hermanová.“
-„Dobrý deň, som dr. Edgarová, môžem sa rozprávať s pánom Hermanom?
-„Áno, samozrejme.“
-„Gerald, to je pre teba!“, povedala až stoicky pokojne a šla do izby.
Po telefonáte šiel za ňou. V hlave mu tiekol záporný prúd myšlienok po dlhej sínusoide, ktorá akýmsi nevysvetliteľným spôsobom vynechávala prvý a druhý kvadrant. Bolo zamknuté. Sadol si pred dvere a čakal. Temnota, ktorá pohlcovala jeho ženu, žiaľ stále nemala meno. Poe tomu vraví Havran, Baudleaire to nazýva Kvetmi zla a Hesse Stepným vlkom, no doktori tomu na meno neprišli. Čo sa stalo s tou krásnou ženou, neustále plnou elánu a entuziazmu? Kam zmizol jeho živel? Spálil ho snáď oheň žiaľu, zaplavila vlna života, alebo odfúkol vietor trpkosti?
-„Otvor mi, prosím!“
-„Počkaj, teraz nemám čas,“ pošepla. „Rozprávam sa.“
-„S kým?“ spýtal sa opatrne, aby ju nevyľakal.
-„So Satanom.“
Táto odpoveď sa doňho pomaly vrývala ako tŕň. Hlboko a bolestne. Od zúfalstva celkom stratil hlas, vydával len akési pazvuky, čo ho vystrašilo ešte viac.
  -„Doktorka Edgarová? Och, chválabohu, že voláte. Viete niečo nové? Prosím? Nevyliečiteľné? Nemôžete zaručiť? Nié!“
 Mucha na parapetnej doske sa viac nepohla. Skončila v útrobách vysávača, no zostal po nej fľak. Už sa nedal vyčistiť. Edgar, Charles a Herman boli síce zlatí chlapíci, ale mýlili sa. To tajomno, tá veľká temnota mala iné meno. MANIODEPRESÍVNA PSYCHÓZA.

Ria Ďuračková

Ria Ďuračková

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zatial som vlastne nikto. Zoznam autorových rubrík:  Rozhodne nie na pobavenie...Real storiesSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
SkryťZatvoriť reklamu