Dovidela som mu na jeho robiacu sa plešinu. Nič to, hovorím si, to ešte predsa nemusí byť žiadny problém. Kopec chlapov je nižších od svojich báb a vôbec to neprekáža. Práve naopak, je to sexi. Celú dobu pri tanci sa mi pozeral priamo na prsia. Vlastne civel. A vlastne hopkal, ako správny IT-čkar, netancoval. „Nevadí ti to?“ zrazu sa ma opýtal. „Čo by mi malo vadiť?“ „Vieš, že som ťa pozval ako moju parťáčku, keďže si tu ako jediná nezadaná. Vieš, pre chlapa to nie je až taká hanba ísť sám na svadbu ako pre ženu.“ ??? Zastavil sa mi zdravý rozum na chvíľku. Našťastie to trvalo iba chvíľku. Vyvalila som na neho svoje modré okále a povedala som mu: „strč si to svoje vieš niekam“ a odišla som.
Tak, to by sme mali. Ešte niekto ponúka niekoho on je single, ty si single? Nie? Máte šťastie. „Prečo si odišla z parketu a nechala tam Martina sama?“ pýta sa Hana, napriek mojej snahe schovať sa v dyme mojej zapálenej cigarety. „Pre chlapa to nie je až taká hanba ostať sám na parkete, ako pre ženu,“ spokojne som odvrkla.
Mala by som si dopriať trochu relaxu, hovorím si. Zarezervovala som si víkendový pobyt s wellnessom v jednom hoteli. Išla som sama. Chcela som mať pokoj od všetkých a trošku si usporiadať myšlienky v hlave. V poslednej dobe som bola zbytočne nervózna a štekala na všetkých naokolo. V práci som si nahlásila pár dní voľna, požičala som si od rodičov auto a odviezla som sa do Piešťan. Áno, parkovanie nebola nikdy moja devíza. Nijakovsky som to nevedela napasovať do čiar vyhradeného parkoviska a k tomu nejaký odvážlivec začal spoza mňa trúbiť. To ma vie ešte viac znervózniť. Vystúpila som z auta ráznym krokom a štrádovala som si to jeho smerom. Chlapík si dal dole okienko na svojej audine a pozeral na mňa, kým nepovedal otrávene: „Problém slečinka?“ Poprosila som ho, či by mi nepomohol zaparkovať. No a čo? Čo je na tom? Nech si to vysvetlí ako chce, či dievčina v núdzi, to mi je jedno. V daný moment som to považovala za najlepšie riešenie. Hundrajúc si pod nosom vystúpil z auta a urobil o čo som ho poprosila. Tak a je to. To bolo rýchle. Hotel bol nový, krásny, čistý. Ihneď som sa poprihlasovala na rôzne procedúry, aby som čas na relax využila maximálne. Najprv som chcela vyskúšať hotelový wellness. Dosť ma však uzemnili pokyny, ktoré som pri príchode dostala od zmaľovanej krásky, prezývanej recepčná. V priestoroch wellnessu nie sú povolené plavky. „To akože naozaj?“ pýtam sa zhrozene. „Akože naozaj,“ odpovie mi miestna fešanda za pultom. Tak s týmto som sa ešte nestretla. Pani mi dala do rúk jednu plachtu, bieleho charakteru, vraj do sauny. A tak, chtiac-nechtiac som musela zhodiť šatstvo. Neistým krokom som sa vybrala smerom k vírivke. Všade bolo prítmie a na pozadí hrala relaxačná hudba. Neviem koho by ukľudnila, mňa skôr znervóznila. Spolu so mnou tam vo vírivke boli ďalší dvaja ľudkovia. Chlapi. Viete si to predstaviť. Chlapi majú tendenciu všade, ale všade sedieť naširoko. Cítila som sa dosť trápne. V jednom z nich som spoznala chlapíka, ktorý mi pomohol pred príchodom s parkovaním. Začal si ma obzerať a potom sa na mňa usmial aj so svojím úsmevom typu široké hrable. Ani za živý svet som sa neodvážila pozrieť tam, kde slnko nesvieti. Mala som okamžitú potrebu odísť z tohto nepríjemného prostredia, a tak som sa náhle postavila a chcela som vyjsť z bazéna. Zabudla som, že som celá mokrá a klzká podlaha prispela k tomu, že som sa kvalitne natiahla na zemi. Gymnasti by boli na mňa hrdí. Výborne som si uľavila hnusnou nadávkou a rýchlo som sa pozbierala. Pre istotu som sa ani neotočila, aby som skontrolovala tých dvoch úbožiakov smejúcich sa vo vírivke. Radšej som si to namierila do sauny. Myslela som si, že v tej pare sa snáď stratím. Nenapadlo ma, že sa na prvý pohľad sa tam schovával aj niekto iný. Obria žena vlastniaca vlastnú Tatru, Matru, Fatru a ďalšie pahorkatiny. Verte, že mapu by ste na cestu nepotrebovali. Asi som sa na túto dámu zvláštne pozerala, keď len hlúpo poznamenala: „Čo pozeráš, kostička.“ Otrávene som odvrátila tvár a snažila si predstavovať niečo pozitívne. Ako napríklad farebné motýle na rozkvitnutej lúke a podobne. Pani potom premočenú plachtu, na ktorej dosiaľ sedela, zobrala do rúk a začala sa ňou šľahať. Možno pozerala film Spartakus alebo niečo obdobné, odkiaľ pochytila tieto finty. Keď už ale kvapky potu stihli doprsknúť aj na mňa, nezvládla som to a odpochodovala som z tohto úžasného wellnessu. Zvyšok dňa som radšej strávila vonku prechádzaním a obdivovaním okolia.
Po večeri som si spokojne dopíjala víno na bare a v mobile som kontrolovala novinky na facebooku. Zrazu si vedľa mňa niekto prisadol. „Poprosím to isté, čo má slečna.“ Po chvíli som počula slastné mľasknutie a suché poznamenanie „výborný výber“. Hm, asi sa teraz odo mňa očakáva nejaký komentár, pomyslím si. A tak som len otočila hlavu na bok, aby som zistila, s kým mám tu česť. Bol to pán šofér audiny, dokonalý parkovač áut s hrabľovým úsmevom v jednom. Ale nie! Tohto som tu naozaj nepotrebovala stretnúť, po dnešnom gymnastickom čísle pri vírivke. Ticho prerušil slovami: „Mám rád dievčiny v núdzi,“ a štrngol si svojím pohárom o ten môj. „Volám sa Rado.“ „Ja som Blanka,“ povedala som po dlhšom váhaní. Nech to čert vezme! Keď mám šancu sa spoznať s niekým novým, tak sa reku zoznámim.
