Nie je síce z Bratislavy, ale to v danom momente absolútne neprekážalo. „Prečo taká sympatická mladá dáma, ako ty, nie je zadaná?“ pýtal sa ma už v trochu podnapitom móde. „Ťažko povedať,“ začala som filozofovať. „Možno si človek neváži čo má a stále hľadá v živote niečo lepšie.“ „To je pravda, potvrdzujem. Mne sa žena začala zunovať po siedmich rokoch. Sedmička, to je pre mňa nešťastné číslo,“ pokračoval Rado vo svojom priznávaní. Už som sa pomaly chcela zberať, že pôjdem, lebo ma prestalo baviť počúvať jeho osobné zlyhania a vyznania, ale ma schmatol, a že poďho tancovať na parket. Bolo to divné, ale nakoniec sme sa dobre zabavili, i napriek tomu, že bol štvrtok večer a na parkete piešťanského hotela tancovalo s nami tak maximálne desať ľudí.
Ráno som sa zobudila a bola tam. Spolu so mnou v jednej posteli. Opica. A bola dosť otravná. Nemala som piť včera to sladké víno, hovorím si. Ledva som sa odšuchtala na toaletu a už mi pípol mobil. To musí byť istotne mama, premýšľam. „Dúfam, že ťa dnes opäť uvidím nahú. Zopakuješ včerajšie číslo pri vírivke? Rado.“ A k tomu žmurkajúci smajlík. Preboha, už len toto mi chýbalo. Chlapík staršieho dáta si nebodaj po včerajšej „ťažkej žúrke“ niečo nahovára. Ako sa dostal k môjmu telefónnemu číslu? Že by som mala výpadky pamäte a nepamätala si takú vec, že som mu ho dávala? Hm, zvláštne, pomyslím si. Mobil som kdesi pohodila a viac som sa tejto hlúpej sms-ke nevenovala. Deň som venovala uvoľňujúcej masáži a osobnej meditácii. Poobede sme zbehla do mesta a vychutnala si výbornú kávu s domácim zákuskom. Wellnessu som sa oblúkom vyhla. Nasledujúce dni sme sa našťastie nestretli, je možné, že odchádzal domov v sobotu. V ten deň sa ešte poslednýkrát o niečo pokúsil. Na recepcii mi nechal kyticu kvetov aj s vtipných odkazom. „Očarila si ma. Nemáš záujem o romantické chvíle v mojom prenajatom byte pri Trenčíne? Rado.“ Uškrnula som sa. Uhádol si, nemala. Tak snáď až takto zúfalá nie som, pomyslela som si. Spokojne som odkráčala z recepcie. „Slečna, zabudli ste si tu kyticu,“ kričí za mnou fešanda. Úspešne som ju odignorovala a išla ďalej.
Návrat do reality bol celkom náročný. Tak ako vždy. Ale týždeň v práci som prežila. V sobotu som mala v pláne osláviť moje narodeniny s pár kamoškami u nás na byte. „Prekvapenieeeee,“ zvolali Petra a Katka, keď som im otvorila vchodové dvere. „Aké prekvapenie, čo za prekvapenie?“ pýtam sa hlúpo. „Dnes je párty večer, moja milá,“ povedala Hana, ktorá prechádzala okolo. „Presne tak,“ pritakali baby, ktoré boli už adekvátne nahodené. „Ja som myslela, že večer strávime tu u nás s vínkom a pozrieme si nejaký romantický film,“ namietala som nevinne. Hana opäť na mňa pozrela svojim otráveným výrazom. „Preboha, preber sa. To si chcela naozaj oslavovať svoju 30-dku takto?“ „No a čo, čo je na tom? Preferujem komornú párty so svojimi najbližšími,“ chcela som odvrknúť na margo Haninej poznámky, ktorá zo mňa urobila hotovú mníšku. Zvonček sa opäť rozcengal. Tentokrát sa dnu tlačila Maja, Janka a Miška. No krása, zostava skoro ako na výške. Načali sme vínko a večer sa mohol začať. „Sexuálny zážitok, ktorý si naposledy zažila?“ tlačila na mňa veselá Katka, keďže sme začali hrať hru Vadí – Nevadí. „Jeeežiš, prestaňte s tou detinskou hrou.“ „Už si povedala nevadí, musíš odpovedať.“ „Hmm, je to dosť absurdné, ale asi trapas vo wellnesse minulý týždeň, keď som sa nahá rozpleštila pred istým pánkom pri vírivke, ktorý si potom následne začal niečo namýšľať,“ podotkla som sucho. „A bol aspoň bohatý?“ prejavila sa skromná Maja. „Čo ja viem, bol starý na mňa, vôbec ma to nezaujímalo.“ Baby majú zvláštne preferencie. Dostala som rôzne dary vtipného charakteru, medzi inými aj poukaz na takzvaný Speed dating alebo v preklade rýchle rande. Tam sa stretnem s nezadanými mužmi a s každým budem mať pár minút na krátky rozhovor. Väčšiu hlúposť mi už baby nemohli dať.
Asi o druhej v noci sme sa vybrali do centra mesta, niektoré boli už celkom veselo naladené. Zapadli sme do známeho bratislavského diskotékového baru, kde sa to len tak hmýrilo ľuďmi. Rôznymi ľuďmi. Sporo odetými babami, ktoré asi prišli uloviť tých boháčov. Starí plešatí chlapi, ktorí sa asi ešte fandili, že majú na to zbaliť mladú babu. Stačí mať peňaženku plnú kreditiek. A potom skupinky zahraničných chalanov, ktorí sa prišli odtrhnúť z reťaze. Objednali sme si miešané drinky a nenápadne sme sa vplýžili na parket. Hrali celkom dobre, čo mi pomohlo sa dobre naladiť. Maju si hneď odchytil jeden zo zahraničných, čomu sa vôbec nebránila a hneď sa nám stratili z očí kdesi v dave. Spokojne sme si tancovali a odpíjali z výborných drinčíkov. Objavilo sa hejno starých chlapov, ktorí sa začali obtierať o nás a tvárili sa, ako je tu strašne plno a ako sa nemajú kam inam pohnúť. Zrazu ma jeden z nich chytil za zadok a tancoval kľudne ďalej. Otočila som sa, veľmi, ale veľmi škaredo som na neho pozrela a odstrčila som jeho slizké paprče z môjho zadku. Už som len počula šťavnaté nadávky na moju adresu a chlapík sa presunul k inej skupinke dievčat. K Janke zrazu dohopkal malý Čiňanko, ktorý sa snažil kontrovať jej výške 185 cm. Keď sa Janka naďalej tvárila, že ho nevidí, chudák chlapec odhopkal kdesi inde. Až mi ho bolo ľúto.
A potom, že stačí chodiť von a určite niekoho stretnete. Niekoho určite, ale normálneho chlapa v dnešnej dobe len veľmi ťažko. Skočila som si na bar po ďalší drink, kde ma tentokrát obsluhoval iný barman. Sympatický barman. Až som sa tvárila, že neviem nájsť drobné, aby som predĺžila príjemnú chvíľku v jeho spoločnosti. Usmial sa na mňa krásnym úsmevom a chvíľu som zamrzla. Ďalší záujemcovia o drink ma vytlačili z baru. Vrátila som sa k babám. Hane som sa pochválila, že či si všimla toho fešného barmana. „Nie, páči sa ti?“ „Nuž, vyzerá ako jediný schopný z tohto klubu.“ „Tak choď za ním a prihovor sa mu. Veď máš predsa narodeniny.“ Že som sa vôbec priznávala k niečomu takému. Ale v podstate mala Hana pravdu. Veď o čo prídem. Ak to bude zas z mojich ďalších trapasov, tak sa len jednoducho stratím v dave. Akonáhle som dopila svoj nápoj, vybrala som sa sebavedome smerom k nemu. Obsluhoval inú slečinku, s ktorou prehodil zopár slov a tiež sa na ňu milo usmial. Keď konečne odišla, bol rad na mne. „Čo kýchate slečna?“ povedal. „Prosím?“ trošku som sa zarazila. „Čo si dáte slečna?“ zopakoval. Aha, v tom rámuse som zle počula. „Viete,“ na moment som sa zasekla. „Ja mám dnes narodeniny.“ „Chceli by ste pripraviť niečo špeciálne?“ „Ďakujem, ja som sa skôr chcela opýtať, či by ste si so mnou nezatancovali, ak by ste sa uvoľnili na moment,“ vypadlo zo mňa. „Ja netancujem slečna,“ odpovedal pohotovo. Trošku som zosmutnela a v rýchlosti ma nenapadlo ako ďalej pokračovať v rozhovore. „Ale rád by som vám zablahoželal k narodeninám v súkromí,“ povedal a podal mi svoju vizitku. „Čo tak napríklad v pondelok večer? Mám v bare službu a pripravil by som vám extra drink.“ „Super, môže byť,“ odpovedala som nadšene. Vizitku som zhrabla a vrátila som sa k babám. Hrial ma príjemný pocit, že dnešný večer predsa len za niečo stál.
„Čo si dnes večer oblečieš?“ premeriavala si ma Hana medzi dverami, keď som hľadala vhodný outfit vo svojej skrini. „Zatiaľ neviem.“ „Ukáž,“ prihrnula sa spoza môjho chrbta a už aj prehadzovala všetky veci. Narobila mi tam strašný neporiadok, ale potom víťazoslávne vytiahla jedny červené šaty. „Tieto. A požičiam ti k nim tie moje topánky na opätku.“ Trošku odvážna kombinácia na mňa, ak sa jedná povedzme, že o prvé stretnutie nevyjasneného charakteru, ale teda skúsila som to. Do podniku som dorazila okolo siedmej. Všade bolo prítmie a hrala tam príjemná romantická hudba. Sedeli tam prevažne zaľúbené páry a spokojne večerali pri sviečkach. Toto miesto pôsobilo úplne inak, ako v sobotu v noci. Ani by som nepovedala, že to je ten istý podnik.
Zbadala som ho. Bol za barom, ako obvykle. Podišla som k nemu, pozdravila a sadla si na vysokú stoličku. On ma odzdravil a venoval mi svoj úsmev. „Ani neviem, či sme sa poriadne zoznámili. Ja som Blanka,“ podávala som mu ruku. „Máš pravdu, prepáč. Ja som Marek. Toto je pre teba.“ Z pod pultu vytiahol červenú ružu. Fíha, to je od neho milé, hovorím si. „Ako som sľúbil, pripravím ti špeciálny drink k tvojim narodeninám.“ Marek začal predvádzať svoje umenie a určite sa nemal za čo hanbiť. Pripravil nám dva úžasné nápoje, ktoré už ani neviem ako sa volali. Pripili sme si a začali sa rozprávať. Vysvitlo, že má 35 rokov, vyštudoval síce filozofiu, ale barmanskému umeniu sa priučil v Anglicku, kde strávil niekoľko rokov. Najviac času trávi tu za barom a keď má voľno, rád športuje. Začala som sa cítiť veľmi príjemne.
Uprostred rozhovoru nás zrazu vyrušila istá dáma, ktorá bola ešte viac nahodená ako ja. Spokojne sa usalašila na barovej stoličke vedľa mňa a provokatívnym spôsobom oslovila Mareka: „Ahoj miláčik, ako sa dnes máš?“ ???
