Viete, máte 15-16 rokov, prídete na strednú školu, chcete začať novú etapu svojho života, ale predovšetkým máte konečne možnosť zarábať „veľké prachy“ na brigádach. Ani s nami to nebolo iné. V tej dobe sme boli s kamarátkou známa brigádnická dvojka, zrejme nás poznali v každej agentúre.
Na radu ostatných spolužiačok sme začali jednoduchou a vraj overenou brigádou, a to s letákmi. Dostavili sme sa do akejsi haly, zašitej v suteréne v jednej „letákovej“ firme. Všade bolo ticho, počuť bolo jedine šuchot papierov a novín, študenti pracovali usilovne. Najprv sme si ulovili miesto na sedenie, a potom sme začali zisťovať naše úlohy, resp. spôsob práce. Mali sme skladať dva letáky do jedného a ukladať do jednej kôpky, balíčka. Cena jedného balíčka bola zhruba neuveriteľných 15 korún. Povedala som si, hm, nič zložité, to zvládne aj taká fajnovka ako som ja. A tak som postupne začala. Na prvý pohľad to vyzeralo ako celkom jednoduchá práca, časom som však pochopila, že zdanie klame. Papiere sa mi lepili, odstávali na všetky strany svetové, išlo mi to veľmi pomaly. Ujo kontrolór mi môj „skvelý“ balík označil ako neakceptovateľný a veru párkrát mi ho vrátil. Po viacerých neúspechoch, môj elán opadol a prestávalo ma to pomaly baviť. Keď som sa pozrela na môjho prísediaceho suseda, bolo mi do plaču. Chlapec len tak prekladal rukami, ledva som ho stíhala pozorovať, balíček mal hotový za 5 minút. Ja som sa s tým mojím lopotila asi pol hodinu. Po 8-hodinovej zmene, keď už na mňa doľahla únava, svalovica a bola som špinavá až po uši, som to vzdala. Zarobila som si skvelých 200 korún, ktoré som dostala až za mesiac a vskutku tieto ťažko zarobené peniaze ma naozaj vytrhli z biedy.
Letáky sa nám stali osudné, pretože boli predmetom aj našej ďalšej brigády. Spomínam si ako sme sa šli zaregistrovať do firmy, pre ktorú sme mali roznášať tieto letáky. Firma sídlila na druhom konci Bratislavy a my, večné „poplety“ sme vystúpili o tri zastávky neskôr ako sme pôvodne mali. Neďaleko bola našťastie pumpa (povedali sme si fajn, to je ešte znak civilizácie) a miestny spotený pumpár nám vysvetlil cestu. A tak sme chvíľu, skutočne iba chvíľu (asi pol hodinu) šľapali pešo k cieľu. Po ceste sme stretli aj smetisko, ale to predsa nemôže byť prekážkou, povedali sme si a prebrodili sme sa ním. Unavené a upachtené sme to konečne našli. Nízka a ošarpaná budova svedčila zrejme o úspešnosti tejto firmy. Nanešťastie firma bola vybavená „fungujúcim“ zvončekom, a tak chvíľu trvalo, kým sme sa dostali dnu. Po podpísaní obchodnej zmluvy sme sa mohli konečne vrátiť domov. Po pár týždňoch mi konečne doručili asi 15 balíkov letákov, ktoré sme mali spoločne rozniesť. Začali sme hneď v ten večer v okolí nášho bydliska. Ovešali sme sa ako vianočný stromček. Na chrbte mala každá z nás ruksak plný letákov a v každej ruke tašku s letákmi. VŠADE SAMÉ LETÁKY! Postupne sme sa snažili dostať sa do každej vchodovej brány. Buď nám ľudia vynadali a otvorili alebo nič nepovedali, ale ani neotvorili. A tak sa potom mohlo stať, že od zúfalstva sme zazvonili každému v najbližšej bytovke. Vtedy vyšla jedna stará teta na balkón asi na 4.poschodí a začala na nás kričať na celú ulicu, že sme jej pokazili zvonček, že stále zvoní, a aby sme jej ho išli opraviť. Jedinou výhodou v tej chvíli bolo, že bolo prítmie a my sme sa razom „zdekovali“. Ešte v diaľke bolo počuť cez otvorený balkón prenikavý zvuk zvončeka. To všetko sme prežili za 300 korún, ktoré sme si delili napoly.
Ďalšia brigáda bola zjavne jednoduchšia. Išlo o akúsi petíciu a získanie určitého počtu podpisov na „dobrú vec“. Zo začiatku boli naše úmysly profesionálne. V uliciach centra Bratislavy sme sa snažili získať podpisy ľahko ovplyvniteľných ľudí. Po dvoch hodinách sme to vzdali. Októbrové mrazy a nechápajúce tváre oslovených ľudí nás rýchlo presvedčili... Naša túžba po skvelom zárobku bola však silnejšia. Prišli sme domov a priznám sa celkom bez mučenia, pomohli sme si s pár menami z telefónneho zoznamu. Na niekoľko podpisov sme ukecali aj naše spolužiačky v škole. No najabsurdnejšie z toho celého bolo, keď si kamarátka vymyslela unikátne meno „Hrom Zavraždil“. To sme sa smiali dosť dlhú chvíľu. Vravela som si, ak nám túto petíciu uznajú, tak v tej agentúre sú riadni blázni. A prešlo nám to! Každá z nás dostala 500 korún. Jednoducho sme sa vypracovali J.
Teraz však prichádza brigáda, na ktorú spomíname dlhé roky. Je to totiž top. Odpisovanie plynomerov. Naozaj jednoduchá prácička. Odporúčam každému, kto nemá doma čo robiť. Ušla sa nám lukratívna oblasť a to Pražská ulica a Pod Kalváriou. Oblasť známa rodinnými domami aj bytovkami, zašitými tmavými uličkami a zamknutými bránami. Agentúra nás aj technicky vybavila pre prípad, že by sme vyzerali nedôveryhodne. Dostali sme asi 100-stranový zoznam mien všetkých platičov s číslami plynomerov, kde sme mali zapisovať dôležité údaje o spotrebe plynu. Ujo v agentúre nám odovzdal aj presvedčivé karty totožnosti, ktoré sme mali použiť v prípade núdze. Človek by si povedal, že vlastne spojí príjemné s užitočným. Prejde sa na čerstvom vzduchu a popri tom ešte aj zarobí. Lenže to by nemohol byť január a nemohlo vonku kvalitne pršať. Prežili sme mnohé extrémne situácie, keď sme napríklad zablúdili, keď sme číslo domu vôbec nenašli, keď nám nesedeli čísla plynomerov v našom zozname, keď sme museli v každej domácnosti obdivovať záchod. Pamätám si ako som musela u jedného uja vyliezť na rebrík, pretože mal plynomer pripevnený o strop. Vďaka pánu Bohu, že vymysleli, aby bol HUP viditeľný zvonku pri bráne, veľmi nám tým na niektorých miestach uľahčil život. Najhoršie boli na tom asi bytovky. Človek vymrznutý zvonku dostal zakaždým smradľavú facku, keď ste na neho otvorili dvere prekúreného a nevyvetraného bytu. Fuj a zas. Zas. Ďalší byt. Fuj to je smrad. Pomaly sa mi z toho začal dvíhať žalúdok.
Najlepší a zároveň najhorší zážitok bol asi ten, keď nám v jednej bytovke na Pražskej ulici otvoril jeden divný ujko. Mal oblečenú bundu a na hlave baranicu. Myslela som si, že je asi na odchode, ale to bol riadny omyl. Pri vstupe do bytu nás ochromil ďaleko väčší smrad ako inde. Kútikom oka som zahliadla stav ich obytnej izby. Na posteliach mali vyhádzané všetky veci zo skrine. Na okraji postele viseli niečie nohy. Povedala som si, pane Bože nič som nevidela, za dve minúty sme preč. Kamarátka sa zatiaľ snažila prebrodiť k plynomeru, ktorý bol umiestnený v kúpeľni pri vani. Mala pred sebou mnohé prekážky, ale najväčšie zdesenie spôsobila asi vaňa. Bola plná vody, ktorá chytala už kvalitný zelený povlak a ani o muchy nebola núdza. Keď mi kamarátka diktovala identifikačné číslo plynomeru, nenašla som ho, dokonca ani meno dotyčného, ktorý si stále niečo šomral pod nos. V tom okamihu visiace nohy na posteli ožili. Akási nepríčetná ženská s tromi vlasmi na hlave a dvoma zubami sa vulgárne kričiac na mňa vrhla. No a nám už viac nebolo treba, zobrali sme nohy na plecia a už aj nás nebolo. Do toho domu nás už nikto nedostane. Bol to riadne nepríjemný zážitok.Dostali sme síce ako odmenu každá 1 000 korún, čo bol vtedy určite veľký peniaz. Čo z toho, keď ešte aspoň rok potom som všade vonku videla plynomery a ešte sa mi aj o nich snívalo?
Keď si to tak teraz spätne vezmem, zažili sme toho celkom dosť. Na takéto niečo by ma už nikto len tak neukecal. Spomínam si aj na moje prvé pracovné pohovory do práce. Ale viete čo? To je zas iný príbeh...
