17. november 1989 bol však iný. Prvýkrát v živote som si uvedomila , že ten neotrasiteľný socializmus sa vylieva z ideológiou stanovených mantinelov a že najskôr dôjde k veľkému „ tresku“. Bolo to vzrušujúce a tak trochu aj nebezpečné.
„ Smieme ?“ pýtala som sa riaditeľa nášho ústavu, keď sme s kolegami chceli ísť na demonštráciu.
„ Len choďte, ale buďte opatrní.“
V noci zavolali rodičia.
„ Preboha, len sa do ničoho nemontujte a hlavne ty, pretože to bude tragédia. My vieme , ako to skončí. Nezničte si životy,“ najprv prosili a potom vyhrážali naši.
Revolučná eufória ma neopúšťala a na najbližší meeting som vzala aj svojho dvaapolročného syna. Pamätám sa, ako nešikovne skladal pršteky do písmena V a vykrikoval „ Havev na hvad“a ako sa ma potom každý deň pýtal , kedy pôjdeme opäť.
November 89 už nikdy nebude len kalendárnym mesiacom . Bude vždy hranicou medzi tým čo bolo dovtedy a čo potom .November 89 nám pootvoril dvere do na sto zámkov zamknutej blízkej západnej Európy. Rakúšania boli prvými vrátnikmi a Viedeň nestíhala Šesť hodín som si na striedačku odstála v Čedoku na pár šilingov, aby som s otvorenou pusou mohla pozerať na predvianočnú rakúsku metropolu. Aby som mohla vidieť obchody s preplneným množstvom tovaru a nápismi „ Prosíme Čechoslováky, aby nekradli.“ / ešte teraz sa hanbím/. Aby som si mohla dať viedenskú kávu priamo vo Viedni .Do Central Kafe som sa neodvážila, ale už vtedy som si myslela, že raz keď možno budem slávna ...
Na lavičke som jedla chlieb s pomazánkou Majkou a zapíjala ho odstatým čajom. Bola som spokojná.
V novembri 1992 som si bola istá , že sa Československo nerozdelí.
A bolo po eufórii.
Nešla som do ulíc vtedy, keď sa v republike divoko privatizovalo. Keď sa pred našimi očami dialo svinstvo, aké v novodobých dejinách nemalo obdobu. Ani vtedy, keď uniesli syna prezidenta, ani vtedy , keď sa vykonala politická vražda.
Verila som, že zmena príde ako dôsledok neúnosnej situácie. Prišla. Stali sme sa členom NATO a neskôr členom EÚ. To bolo oslobodzujúce.
Nechcela som veriť tomu, kriminálnici vstanú z popola ako bájny Fénix a budú sa podieľať na ďalších rozkrádačkách , priamo pred očami našich spoluobčanov s úsmevom na tvári.
Nechcela som veriť tomu, že prvotriedni komunisti budú prezidentmi, vedúcimi kancelárii a veľvyslancami.
22 rokov po Novembri 1989 už verím iba sebe.
Nemám rada ten insitný nárek o tom, že boli byty a že mlieko stálo , koľko stálo. Napriek všetkému si vážim to, že môžem cestovať a že sa nemusím podrobovať ponižujúcej colnej kontrole.
Vážim si to, že som občanom krajiny, ktorá je plne rešpektovaným štátom v rámci Európy .
Vážim si prácu , ktorú mám a ľudí, s ktorými spolupracujem.
Vážim si všetkých, ktorí pred dvadsiatimi dvomi rokmi nestratili odvahu a postavili sa na čelo revolúcie.
