Presne takým dňom sú každoročné oslavy výročia vypuknutia Slovenského Národného Povstania,29. Augusta 1944.
I keď skôr by sa hodil výraz medzinárodného . Bojovali v ňom okrem Slovakov a Čechov i Sovieti, Bulhari, Poliaci a Francúzi. Slováci sa na chvíľu zbavili nálepky „holubičieho národa" a so zbraňami ranami v ruke sa postavili voči nemeckému Wermachtu. Nádej na víťazstvo bola minimálna a povstanie bolo krvavo potlačené.
Pronemecký režim na čele s Hitlerovým spojencom Dr. Tisom bol stále pri moci, a Tiso písal najväčšiemu tyranovi všetkých čias , Hitlerovi, ďakovný list za pomoc pri potlačení povstania. A aby toho nebolo málo, o niekoľko dní nato, vyznamenával v Banskej Bystrici nemeckých vojakov „za zásluhy". Inými slovami, zato, že zabili vojakov krajiny , ktorej on bol prezidentom. Absurdné? Nie . Teda nie v klerikálnej krajine, kde sa sa konajú za Tisa zádušné omše.
Iste, kňazov a chlieb nehodno kritizovať.
I keď povstanie malo i svoje čierne stránky , teba ho uctievať ako výrazný symbol odvahy a nebojácnosti nielen voči Nemcom , ale aj voči vládnemu klérofašistickému režimu.
Nepočula som vyjadrenie žiadneho slovenského biskupa, k tejto téme . I keď to nie je príjemné, dá sa to.
Sama som to zažila. V Poľsku. Bolo to pred pár rokmi pri slávnostnom otvorení zrekonštruovaného koncentračného tábora v obci Belžec, najdesivejšieho vyhladzovacieho tábora v rámci Holokaustu.
Na jednej lavičke sedeli spolu rabín , patriarcha , biskupi i cirkevní hodnostári rôznych iných cirkvi. Všetci bez rozdielu odsudzovali udalosti II. Svetovej vojny a vlajky rôznych krajín mali nápisy NIKDY VIAC vo svojich jazykoch.
Domnievam sa , že by im nespadli „ hrebienky " z ich pomazaných hláv, keby sa zopár vetami vyjadrili k SNP. Lebo toto , na rozdiel od iných záležitosti, sa ich celkom týka...
