Príbehy, ktoré píše sám život, tak to je veta, v reklamných šotoch, na relácie s krásnymi a súcitiacimi moderátorkami, ktoré nám sprostredkúvajú ľudské osudy s pravdivou príchuťou. prečo však životné situácie ožívajú, až ked sa potiahne za šnúročku napätia a dramatickosti? život je pravdivý, ale na javisku by to bolo málo, čo znamená nezaujímavý, divadlo je umelé ale zaujímavé. Z toho pre mna vyplýva, že lož je krajší a farebnejší odtien života než pravda. Ako dieťa som z pozorovania dospelých pochopila, že úspech v spoločnosti a nálepku humoru a šarmu získam, ak trochu dopomôžem či u ž svojim, alebo cudzím zážitkom malým okorenením s neškodným klamstvom. ďalšími pozvaniami do spoločnosti môj príbeh narastá, nabaľuje nové dramatické momenty, žne úspech a ja príjimam obdivné pohľady. takto nevinne sa rúti môj obyčajný zážitok priamo na stôl dramatika, aby sa o pár rokov z neho stala slávna dráma na námety skutočnej udalosti. Toto znie absurdne, ale myslím si, že v niektorých prípadoch som nepretrelila.
Koľko existuje životných právd, toľko existuje riešení na spracovanie a zobrazenie skutočnosti na javisku. Dohady o tom, ktoré riešenie je to správne, ešte neboli vylúštené a tak je na tvorcoch, akú kartu vytiahnú z rukáva tento raz. Pravdu však netreba hľadať len na javisku, stačí obrátiť reflektor do hľadiska a pozrieť si tváre divákov z opačnej strany. Vtedy by sa hercom naskytol pohľad na veľkolepé divadlo. V tvárach by sa im odzrkadlila naša práca, a ich pohľad na zobrazovanie pravdy na javisku.
Pravda je v tomto prípade rovnako neobjektívny radca. Ani samotní diváci , ktorí chcú zažívať pravdu na javisku nie sú pravdivý. Niektorých uráža iný pohľad na vec , ak sa odklána od klasiky,alebo ich uráža, že pravda nie je dostatočne pravdivá. Má tvorca právo žiadať od divákov rovnaký meter? škoda, že si režisér nemôže vyberať svojich návštevníkov, triediť ich a posudzovať.
Predstavenia, ktoré vťahujú diváka do deja a využívajú jeho prítomnosť na riešenie situácií, sú dostatočným výchovným prostriedkom pre publikum. Nech má človek pocit, že dostal v divadle moc ako však naloží s týmto žezlom. Kam on sám posunie pravdu? Aký pocit vyvolá v divákovi úloha cvičenej opičky...a možno toto by bola pravda v divadle.Tí čo hľadajú pravdu v divadle, ju nakoniec vždy nájdu v sebe samom. A aj na to je tu DIVADLO.
Zatiaľ čo pravda môže a nemusí byť krásna, v umení, ktorého divadlo je súčasť je krása bezpodmienečne pravdivá.
