stala som sa prázdnou troskou na dne mora
troskou so slzami v očiach,
ktoré nikto neuvidí
v mori sú slzy totiž ničím
ničím ako....
prvých pár hodín dneška
vinné, krásne a zúfalé
chvela som sa
ako osika, keď ju vietor šteklí po listoch
bála som sa
ako malé vtáča pred prvým letom
pomohol si roztvoriť mi krídla
a ja,
vznášala som sa vánkom slasti, vášne
chcem späť tvoje jazvy,
tvoje tmou pokryté telo,
jemnú kožu
tvoje teplo a nehu
mám však len oči
blúdiace prázdnotou oceánu sĺz
nie, ty nevieš,
koľkú nenávisť a bezmocnosť som v sebe dusila,
keď pocítila som chlad kľúčika zaveseného
na tvojom rozpálenom krku
chcela som kričať, plakať
nie, ty si nevedel
a nevedela som ani ja
prečo a kto je ten človek ležiaci vedľa teba
zahalený do voňavých perín,
nevedomky čakajúci na to,
čo sa stane
všetko sa stratilo
s nežnou tvrdosťou,
puklo ako mydlová bublina
vstali sme, odišli
keď som ťa videla naposledy,
prebehli mi hlavou tisíce myšlienok
a dušou milióny pocitov
s ťarchou viny odišla som
a ty si zmizol v objatí pomaly prebúdzajúceho sa rána
štedrosť osudu zanechala spomienky, slzy,
možno budúcnosť
už zostáva len dúfať, že....
