samotár

túlaval sa mestom,
úzkymi ulicami

na jar obúval sa do čižiem
páchnucich vlhkom a plesňou
mal ich rád
ako modrú páskovanú kravatu od matky

zvyknutý na chlad, tmu
suché listy sukulentov
hodil sa do kresla
ľahko
ako keď zostrelia vtáka puškou z oblohy

pozoroval svetlá v oknách oproti
hopkajúce, plačúce, ležérne siluety
keď zhasli, sklopil viečka,
tvár vložil do dlaní

niekedy zahľadel sa do kúta
natiahol chvejúce smädné ruky

držal ju pevne, ľahko a jemne
hladil zamatové krivky
hral sa jej vo vlasoch,
až spievala

vstal,
odišiel dokončiť dielo
bez nej, milovanej gitary

keď vonku pršalo,
skrútil sa do klbka
poláskal plyšového medveďa