Praha a ja (VIII.)

Pred dvoma týždňami mala moja cesta do Prahy jasný cieľ. Definitívne ukončiť niekoľkotýždňový milostný románik a zároveň skoncovať s fajčením.
Vďaka ústretovému porozumeniu mojej frajerky (bývalej) sa mi oboje podarilo, za čo som jej vďačný. Ej veru, dobre som si ju vybral.

Hneď po príchode do Prahy som mal dve príležitosti absolvovať test z humánnosti.

Môj autobus dorazil na Florenc síce už za tmy, ale stále o polhodiny skôr. Na nástupišti som čakal Johna. Medzitým podišiel ku mne starší uzimený pán v ľahkej bunde. V ruke držal kufrík. Pýtal sa ma, kam cestujem. Zistil, že som sa práve v Prahe ocitol. Ja som prišiel z Bratislavy, on by sa chcel dostať do Hodonína. To sme skoro krajania – Slováci. Poradil mi, aby som si dával pozor. Strašne sa tu vraj kradne. Hlavne v metre. Aj jemu ukradli peňaženku s dokladmi a už osem hodín tu mrzne. Bol na výpadovke. Skúšal stopovať, ale nikto mu nezastavil. Autobusy aj vlaky mu odchádzajú pred očami. Mlčky som mu prikyvoval hlavou, rozmýšľal, či mám na to, aby som mu pomohol. Pán si moju mlčanlivosť vysvetlil po svojom. Poďakoval sa za vypočutie, povedal mi, že som hrozne milý a odišiel.
Netrvalo dlho, aby som si uvedomil svoju hranú namyslenosť, neschopnosť pomôcť človeku, ktorý to potrebuje. Mal som pri sebe iba bankovku so štyrmi ciframi, šiel som ju do stánku rozmeniť. Literární noviny , Lakistrajky a drobné bankovky mi pribudli do vrecka. Odišiel som smerom, kam zmizol neznámy sympatický úbohý pán. Našiel som ho v tme. Bezradne sedel na lavičke, na kolenách kufrík, hanblivo hľadel do zeme. Ospravedlnil som sa za zbytočné márnenie času, ktoré som svojim premýšľaním spôsobil. Dal som mu peniaze na lístok, zaželal šťastnú cestu. Nechcel som s ním dlho debatovať. Jednak by mu mohol ujsť ďalší spoj, jednak by mu to mohlo byť trápne. On sa presunul na vlakovú stanicu a ja s Johnom zasa na Hostivař.


Na stanici metra Skalka mi osud privial do herbára pozoruhodných skúseností ďalší exemplár.
Vchádzajúc do podchodu zazreli sme zametača, ako sa potkol na poslednom schodíku pred medzipodestou a čelom narazil pri voľnom páde na hranu prvého schodu za podestou.
Bezvládne zostal ležať. Zamilovaný pár pražských pankáčov kráčal po schodoch hore, my s Johnom sme šli do metra. Bez predchádzajúcej dohody sme sa stretli pri pánovi a pomáhali mu postaviť sa na nohy. Rana krvácala a bola vhodná na zašitie niekoľkými stehmi.
Pán odmietol ponuku na privolenie sanitky. Vraj nemá poistenie a boli by z toho zbytočné problémy len. Prehovorili sme ho, aby si šiel oddýchnuť do kumbálku. Podopierali sme ho dolu schodmi. Kráčal pospiatky a viete čo robil ten chudák starý poctivý? Zametal. Napriek ťažkému zraneniu si ešte konal svoju pracovnú činnosť – prý ať to mají lidi tady zatím čistý .
Dorazili sme do miestnosti pre personál. Pán si sadol a utrel si čelo špinavou handrou. Starostlivý John mu to okamžite vyčítal. Začal pána verbálne vypočúvať. Získal nasledujúce poznatky: Pán nebol opitý, nehodu alkohol nezapríčinil. Pán si na ukľudnenie odmietol zapáliť cigaretu, pretože nefajčí. Pán nechce zavolať žiadnemu kolegovi, aby si s ním túto noc vymenil službu, pretože to vraj nič nie je. Z potrubia za pánom tečie voda, ktorou sa pán okamžite môže opláchnuť. Pán nemá manželku, ale má přítelkyni, která bydlí na Žižkově . John pánovi prikáže, že ráno po príchode z práce má svoju priateľku zobudiť, nech sa mu na to pozrie. Náhodne objavený spray na hrdlo vyplňuje funkciu antiseptika, čisté papierové vreckovky zabezpečujú sterilitu. Krvácanie je zastavené, pán je dojatý ľudskou pomocou. John ešte zakáže pánovi čo i len pomyslieť na to, že by si ranu cez noc utieral špinavou handrou.


Odišli sme autobusom do noci na kolej .



Vagóny na Skalke