Aj medzi surrealistami sa nájdu hochštapléri, ktorí bez ostychu považujú Hieronyma Boscha (1450-1516) za stredovekého či renesančného surrealistu.
Surrealizmus nadviazal programovo na dadaizmus (1916) a symbolizmus, ako aj Freudovu psychoanalýzu. V surrealizme si našli svoje miesto predstavitelia rôznych druhov umenia.
Maliari Dalí a Emil Sedlák, filmoví režiséri Buňuel, Lynch, Jakubisko, sochári Giacometti a Šíma, fotografi Ray a Peter Župník, lyrici Appolinaire, Bunčák, Lenko, Žáry .
O surrealizme v hudbe sa však hovorí málo. Niektorí ho považujú za blud porovnateľný s jazzom v literatúre . Nastal čas to pozmeniť.
Je pravda, že surrealizmus produkoval minimum sprievodnej hudby, ktoré zväčša pozostávalo z nudných kusov (najmä pre klavír) od neznámych a zabudnutých skladateľov. Ale kvôli tomu si nedovolíme tvrdiť, že hudobný surrealizmus neexistoval.
Bol tu predsa Erik Satie, ktorý zahrnul do partitúry pre balet Parade krátke pasáže so sirénami, písacím strojom, kolesom šťastia, pištoľou, morzeovkou a ladenými fľašami. George Antheil šiel ďalej a používal automobilové húkačky, elektrické dverové zvončeky, letecké vrtule, cirkulárky, telefóny.
Tartini pre zmenu dokončil virtuóznu Diabolsku sonátu iba vďaka snu. Pri čítaní Fausta si zdriemol v kresle a Mefisto mu zahral diablov trilok.
Ženskou predstaviteľkou holandského hudobného surrealizmu je Lydie van der Gosen, ktorá sa stala svetoznámou svojim výrokom: Dobrá hudba je ako dobrý chlap – oboje musí mať riadne gule.
Surrealizmus v hudbe
Prebiehajú rôzne polemiky o počiatkoch surrealizmu. Konzervatívni surrealisti považujú za zrod hnutia Bretonov manifest (1924). Liberálnejší hovoria o Lautréamontových Spevoch Maldororových z leta 1869, ako o začiatku surrealizmu v literatúre.