V posledných rokoch sme svedkami hlbokej polarizácie spoločnosti, ktorá dosahuje alarmujúce rozmery. Táto napätá atmosféra, žiaľ, vyústila až do útoku na najvyššieho ústavného činiteľa. Je neprípustné, aby sa v demokratickej spoločnosti konflikty a nezhody riešili násilím.
Fundamentálne, demokracia je uvedomením si faktu, že spoločnosť zahŕňa rôznorodé skupiny ľudí, ktorých záujmy sa môžu odlišovať, čo nevyhnutne vedie ku konfliktom. Namiesto totalitných a autoritatívnych režimov však ponúka nenásilné riešenie konfliktov, v podobe slobodných volieb a diskusie.
Atentát na predsedu vlády je preto zlyhaním samotnej demokratickej spoločnosti. Musíme sa zamyslieť sa nad tým, kam ako spoločnosť smerujeme.
Politická filozofia nám ponúka množstvo pohľadov, ktoré môžu pomôcť pochopiť súčasné dianie. Thomas Hobbes a Charles Montesquieu, dvaja velikáni osvietenskej politickej filozofie, sa zásadne líšili v pohľadoch na ľudskú prirodzenosť a fungovanie spoločnosti.
Hobbes videl svet v pochmúrnych farbách, presvedčený, že prirodzený stav ľudstva je ‚‚vojna všetkých proti všetkým‘‘. V tomto chaose rozvášnení ľudia, motivovaní sebectvom a strachom, medzi sebou neustále bojujú. Podľa Hobbesa je jediným riešením tejto anarchie absolútna autorita suveréna, ktorý silou presadí poriadok a dodržiavanie zákonov.
Montesquieu, naopak, vnímal ľudstvo optimistickejšie. Veril, že ľudia sú obdarení rozumom a morálkou, čo im umožňuje prekonávať sebecké túžby a budovať stabilné spoločnosti. Presadzoval systém rozdelenia moci medzi rôzne inštitúcie, aby sa zabránilo zneužitiu moci a tyranii.
Pandémia ako katalyzátor polarizácie
Udalosti, ktoré sa odohrali od pandémie priniesli množstvo protichodných názorov. V ideálnom svete by to viedlo k zdravej a konštruktívnej diskusii hodnej demokratickej spoločnosti. Namiesto toho však prišlo strašenie a nenávisť, čo viedlo k rozvášneniu veľkej časti obyvateľstva.
Napätie medzi dvoma názorovými tábormi rástlo, čo znižovalo schopnosť týchto skupín medzi sebou diskutovať. V demokracii je však diskusia nástrojom nenásilného riešenia konfliktov a postupným paralyzovaním nenásilných prostriedkov sme sa tak dostali do špirály polarizácie a napätia. To sa prejavilo zvyšujúcim sa počtom nenávistných prejavov nie len na internete, ale aj v reálnom svete.
Pandémia, energetická kríza, vojna na Ukrajine, či inflácia spôsobili vo veľkej časti spoločnosti oprávnený pocit neporiadku a hľadanie možných východísk. Tu vznikol priestor pre antisystém a populizmus ponúknuť tejto časti spoločnosti ľahko stráviteľné vysvetlenie ich utrpenia spolu s rýchlymi a ľúbivými riešeniami. V spojení s narastajúcou nedôverou v tradičné demokratické inštitúcie začne spoločnosťpostupne príjmaťHobbesovutézu o potrebe absolútnej moci suveréna na presadenie poriadku.
Ak dovolíme, aby sa táto hobbsiánska koncepcia v spoločnosti presadila, tak sa vydáme na cestu k neslobode. Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že táto hrozba nie je imaginárna: nedávny prieskum Globsecu ukázal, že až 36% slovákov si myslí, že totalitný systém bez pravidelných volieb by bol pre našu krajinu dobrý.
Pandémia a postpandemické udalosti síce boli katalyzátorom tejto trajektórie, avšak skutočné korene tohto problému siahajú omnoho hlbšie a dávnejšie. Predovšetkým ide o prepad strednej triedy, znižujúca sa sociálna mobilita a neschopnosť establishmentu riešiť niektoré problémy a výzvy.
Zvrátenie tejto situácie si bude vyžadovať dlhú a náročnú cestu, napíšem preto aspoň zopár vecí, ktoré sa dajú urobiť ihneď.
Demokracia si vyžaduje úsilie všetkých
Pre tých, ktorý disponujú mocou riadiť našu krajinu je dôležité uvedomiť si, že v demokracii by sa zásadné spoločenské zmeny mali robiť participatívne. Tým nechcem popierať právo demokraticky zvolenej väčšiny presadzovať svoje vízie a program.
Hovorím však o zásadných spoločenských zmenách, ktoré sú polarizujúce. Ide napríklad o novelu Trestného zákona, ktorá prebehla v podstate bez riadnej diskusie s odbornou verejnosťou. Zmeny ako tieto by mali predchádzať širokej diskusii, hľadaním kompromisu a dohody naprieč spoločnosťou. Je to cesta nielen ku kvalitnejšej a odbornejšej legislatíve, ale aj cesta k zmieru celej spoločnosti.
Stačí sa pozrieťo pár rokov dozadu, kedy sa na ministerstve spravodlivosti začala kreovaťreforma Trestného zákona. Súčasťou tohto procesu bolo vytvorenie odborných pracovných skupín, ktoré zahŕňali aj odbornú verejnosť.
Zároveň je potrebné pripomenúť si, že kritika vládnej moci neznamená šírenie nenávisti a napätia. Pripomínam to, pretože zo strany niektorých koaličných politikov sa začína šíriť naratív, že médiá nesú zodpovednosť za stav v ktorom sa nachádzame. Ak by sme ako spoločnosť na tento naratív pristúpili, znamenalo by to ranu pre posolstvo Nežnej revolúcie.
Podrobenie vládnej moci kritike je nielenže legitímne, ale aj prospešné a žiaduce. Demokracia bez slobody slova, bez slobodných médií a bez kritického verejného diskurzu nie je demokraciou, ale iba jej karikatúrou.
Napriek znepokojivému vývoju nesmieme strácať nádej. Ĺudská prirodzenosť síce skrýva temnú stránku, ale zároveň disponuje aj obrovským potenciálom pre dobro. Najlepšie to vystihujú slová ruského spisovateľa Solženicyna, ktorý prežil gulag. Ten raz napísal, že hranice medzi dobrom a zlom sa nachádzajú v srdci každého človeka.
Vplyv strachu a nedôvery na ľudské správanie nemožno poprieť, ale ľudia disponujú aj schopnosťou budovať vzájomne prospešné vzťahy a spolupracovať na riešení spoločných výziev. A Slovensko ich už úspešne zvládlo mnoho.
Nedovoľme, aby nás ovládol strach a nenávisť. Namiesto toho hľadajme pochopenie a to, čo nás všetkých spája. Vážme si rôznorodosť názorov, ktorá je jedným z kľúčových výdobytkov demokracie. Buďme preto tolerantní k iným názorom, zároveň však konštruktívne kritickí, pretože len tak má diskusia schopnosť posúvať nás vpred. Žijeme v dobe dezinformácií a konšpirácií, preto schopnosť kritického myslenia v spojení so schopnosťou navzájom slušne diskutovať je dôležitejšia, ako kedykoľvek predtým.
Demokracia je procesom, nie konečným stavom, a jej úspešnosť závisí od angažovanosti a participácie každého jednotlivca. Len spoločne dokážeme prekonať Hobbesovu „vojnu všetkých proti všetkým“ – je to neľahká cesta plná prekážok a ťažkostí, ale zároveň je to jediná cesta k demokratickej spoločnosti.
