(20.7.)
Včera ráno sme sa presťahovali do Betlehema. Je tu príjemne. Betlehem spadá pod úplnú palestínsku samosprávu (tzv. zóny A). Hlavne večer stál za to. Domáci, u ktorých bývajú chalani, nás pozvali na večeru. Voláme ich gradma a grandpa. Sú užasní, koláče Grandma Marie sú pravidelnou príčinou ranného meškania mužskej časti tímu. Každého z nás oslovuje "habibti" (miláčik) a neustále sa uisťuje, či sme v jej dome šťastní. Grandpa Antonio nám ukázal svoju bylinkovú záhradku na streche. Ich vnúčatá zase holubník, zajačikov a psov - Tequillu a Vodku, tiež na streche. Bývajú celkom v centre a stretajú sa u nich snáď všetci mladí cestovatelia a dobrovoľníci z okolia. Stále niekto prichádzal a odchádzal - Nemky, Holanďanky, Američania...vládla tam pohoda. Hviezdou dňa bola 9- ročná vnučka Christina, neuveriteľne šikovné dievča hovoriace perfektne po anglicky.
Táto rodina predstavuje početnú skupinu kresťanov žijúcich v Betleheme cca 25% - najviac v celej Palestíne. Kedysi, ich tu žilo viac a v meste prekvital obchod. Z krásnych rozľahlých víl ešte cítiť zašlé časy prosperity. Grandpa Antonio veľa rozprával o tom, že ľudia odtiaľto utekajú do Južnej Ameriky a USA. Že mesto už nie je, čím bývalo. Príliv moslimských utečencov vraj spôsobuje neporiadok. Sám má rodinu v Čile a „ak by ma neprinútili oženiť sa, tiež by som tam odišiel“. No potom si povzdychol a dodal: „But no, I wouldn´t go anywhere. Palestine is the best country to live in.“ To bolo počas jeho triumfálnej cesty do kresťanského mäsiarstva = mäsiarstvo s bravčovým. Pôžitkársky ochutnával tovar priamo v obchode. Nemohla som sa ubrániť dojmu, že tak konal aj z trucu proti moslimom. Inak viete, že voda v sáčku uviazanom na lustri odpudzuje muchy? A pokrájaná uhorka zase mravce. Toľko rady grandpa Antonia.
Dnes sme boli prvýkrát na praxi. Sme rozdelení do troch skupín, každá na inom mieste a po týždni striedame. Ja som v štátnej nemocnici, Beit-Jala Hospital. Pôsobí chudobnejšie. Navyše je v rekonštrukcii, takže všade hluk, chaos, interné spojené s chirurgiou a infekčným.
(21.7.)
Dnešok nebol tak bezstarostný a žiarivý ako predošlé dni. Doobeda sme boli v nemocnici na príjme. Šialené. Občas sme mali pocit, že tí doktori nevedia, čo robia. Strašný neporiadok, zmätok a zopár vážnych prípadov. Párkrát urobili niečo, o čom nám v škole hovorili, nech nikdy nerobíme.
Ale boli aj šťastnejšie okamihy. Zavolali nás na pôrodné, hneď po narodení jednovaječných dvojičiek. Čerstvejšie bábätká som ešte nevidela. Keď sme prišli, mamička sa práve zdvihla z lôžka a tackala sa von z izby. Jedna z dvojičiek bola trošku modrá a musela ešte chvíľku zostať pri nás. Bola taká krehká! Hlavičku jej dali pod priesvitnú plastovú polguľu s vykrojením na krk, akože kyslíková maska. Bola jej veľká a tak bábo cmúľalo jej okraj. Zakrátko som krásavicu niesla za maminou. Stretla sa tam široká rodina. Pomenovali ich Taala a Tulim.
Naše dnešné prvé pokusy zabaviť deti v utečeneckom tábore dopadli veľmi zle. Väčšina z nich bola omnoho mladších, než sme očakávali. 3-10 namiesto 6-12 rokov... Nakoniec to bola presilovka dobrovoľníkov. Po dvoch hodinách sme to vyčerpaní zapichli v cukrárni. Snáď bude nabudúce lepšie.
