Ešte sa mám doučiť niečo na skúšku,ale keď mi to nešlo doteraz po tejto správe,sa moja koncentrácia ťažko zlepší.
A tak zahadzujem knihu do kúta ,beriem bundu ,lístok na autobus a s walkmanom na ušich vyrážam.
Vonku je krásne.Po dlhej dobe,konečne ludské počasie.
stojím na zastávke a čakam na autobus. Kto by v takýto deň mohol byť nešťastný?!
Kamoška je predsa v nemocnici a to najhoršie už má isto za sebou (viem to,často jej robím garde) veď tam nieje prvý krát.Než sa tam dokodrcam MHD,bude kludná a bude rozprávať čo nového má jej frajer.,alebo sa na mňa osopí ,že som jej nedoniesol nič na sladké..ako minule...
Nechápem nač sa za ňou vlastne pachtím?...ešte v takýto pekný deň?....snáď sa mi ju podarí vytiahnuť aspoň von,do parku,keď už nič iné...aspoň pokecáme ,ja sa odreagujem a bude sa mi lepšie učiť .
Tak a sme tu...Nemocnica Podunajské Biskupice
Míňam hlavnú bránu ,park a idem až do zadu k pavilónu P,vybehnem hore schodami na oddelenie,Zdravím sestričky,sme starí známí...
"Dobrý,na ktorej izbe leží Erika?"
"Na 16stke,ale má ísť o chvílu na chirurgiu"-vraví mi sestra
"KAM ???" tupo sa pýtam a dúfam že je to len čierny humor...
"NA CHIRURGIU" zopakuje mi sestrička."dobre že si prišiel,môžeš ju tam zaviezť na vozíčku.A bude mať aspoň podporu,ale pre istotu pôjde s vami aj sanitár keby niečo"
Neverím,tomu čo som práve počul bežím k dverám číslo 16,ani neklopem ,rozvalím dvere..
Okolo Eriky traja doktori. Niečo vysvetlujú...
Gabika sa tvári ako božie umučenie...Je bledá.strašne bledá.Je vidieť,že plakala.
Lekári sa pozdravia, odporúčajú a letia von..aj s tými tlakomermi a fonendoskopmi, ako biele vrany...
Bože dievča,čo sa ti deje? pýtam sa,nemysliac na to sko to asi vyznie..
Rozpráva niečo nesúvislo a prerývane,vzlyká,smrká,plače....Rozumiem len slová: žlčník,Krče,operácia...
BUM........vrha sa mi okolo krku...snažím sa ju nejako utešiť. Niesom v tom ani trochu dobrý,neviem čo mám hovoriť,blabocem len nezmyselné vety z amerických seriálov "neboj,to bude dobtré,to prejde"
Bože,keď si na to spomeniem,dal bych si facku..
NEBUDE,NEBUDE to dobré,nedá sa Erika...
Doktori nevedia čo mi je,posielajú ma hore dole po vyšetreniach a každý odborník má svoju diagnózu a svoj sposob riešenia...
Niekedy aj dva,že-snažím sa to ja odlahčiť...
Evidentne to nezabralo...plač,ktorý sa medzitým utíšil strieda vyčítavý pohlad..."
A každému je jedno ako to so mnou dopadne"dopĺňa Erika
Aj mame,aj sestre,kašlú nato ako sa cítim,už vyše 3 mesiacov mám tie krče a oni si o mne myslia,že simulujem..Som furt doma,aj s frajerom som sa rozišla,všetci na mňa Kašlú!"
"Ja nie,ja som tu"-dodávam egoisticky...
Erika ale pokračuje vo svojom monológu,ako by ma ani nepočula.
Rozpráva o doktoroch,ktorí nechápu,že už je unavená z bolesti a večných infúzií a liekov.Rozpráva o tom,že ju sklamali jej najbližší.Vraví,že je jej zle a že už ju nič nebaví a chce aby to skončilo.
"To ti verím"....zasa plácam bez rozmyslu...
Lebo po hlšom zamyslení nad tým čo povedala, mi začalo dochádzať čo tým myslí....
SAMOVRAŽDA...
Snažím sa ju presviečať o tom aká je to blbosť.Na samovraždu je času predsa vždy dosť...Život stojí za to žiť...Neboj,oni prídu na to čo ti je, a o mesiac sa na svojich suicidívnych úvahách budeš smiať na nejakej tučnej párty...
NIČ,frázy zlyhali...
A zlyhal som aj ja.
Čo mám urobiť aby som ju presvedčil?
Bože,veď ja nechcem ostať bez nej.
Myslim na ňu.
Napádajú ma len dalšie slová,žiadne činy.
Napísal som jej niečo ako básničku,ale nemá názov.Dám jej ju pri najbližšej návšteve v nemocnici,ale neviem či bude mať dáky význam.
TU je:
Navzdory všetkému
písať manifest o 2 nad ránom
chytiť do rúk vlastný život
Zviazať do 1 svoje rozhádané osobnosti
ukrižovať smútky
knock outovať bolesť
vyplniť samotu
vo víre myšlienok vybrať tú nazdravšiu
zložiť čierne okuliare
pozrieť sa do slnka,nechať sa ním zrontgenovať
zabaliť sa do čerstvého vzduchu
spočítať zrnká šťasia
oskaldať si znich mandalu
navzdory všetkému
nadýchnuť sa a ZAČAŤ
