Čo tým učiteľom vlastne chýba?

1. Učitelia majú oproti iným zamestnancom „nekonečne“ dlhé voľno – veď sú stále prázdniny!

Nuž po poriadku. Prázdniny majú žiaci. Učitelia MŠ, ZŠ a SŠ majú zo zákona 45 dní dovolenky. Nemajú prázdniny, čerpajú si dovolenku. Riadne si vypisujú dovolenkové lístky ale čerpanie dovolenky majú časovo obmedzené – v zásade si ju musia vyčerpať v čase prázdnin. V podstate neexistuje možnosť vybrať dovolenku mimo nich. Teda neprichádza do úvahy first či last moment dovolenka za výhodné ceny, ale to by bol ešte ten najmenší problém,

Nie učitelia sú tí, ktorí rozhodli o množstve štátnych sviatkov, čomu sa prispôsobujú prázdniny. Začiatok školského roka nie 1.spetembra, ale 2.septembra. Po zimných prázdninách v susednej ČR nastupujú žiaci do školy hneď 2.1. U nás až po Troch kráľoch plus minimálne 1 deň navyše. A keď Traja králi pripadnú na stredu ako tento rok, tak sa vyučovanie začne až v piatok 8. januára. A viete si predstaviť aké efektívne to je vyučovanie – deň po 16 doch prázdnin a potom opäť víkend.

Počas školského roka máme na Slovensku 27 dní prázdnin (z toho 9 sviatkov) a letné trvajú spolu 64 dní! Množstvo učiteľov si myslí, že prázdniny by sa mohli zregulovať a minimálne 10 dní (jesenné, polročné, časť vianočných a možno i veľkonočných) by sa mohlo ubrať. Mnohých učiteľov by len potešila väčšia kontinuita. Veď si predstavte, že po spomínaných vianočných prázdninách je cca 10 dní do polročnej klasifikačnej porady, kedy sa učitelia nesmierne ponáhľajú, a snažia dôsledne uzatvoriť polrok a dať žiakom čo najobjektívnejšie a zároveň najlepšie a motivujúce hodnotenie a známky!

A mimochodom – povinné čerpanie v čase prázdnin platí nielen pre učiteľov, ale pre všetkých zamestnancov v rezorte školstva – pre kuchárky, školníkov, či upratovačky.

2. Prečo chcú učitelia vyššie platy? Veď nič nerobia, len sa s deťmi rozprávajú a o 13tej už majú „padla“!

Tento názor je úplne mimo realitu. Poďme si rozmeniť na drobné jeden vzorový deň učiteľa – v práci aj mimo nej.

Čas v práci: začiatok cca 7:45. Úväzok učiteľa na ZŠ je odučených 23 hodín týždenne (na SŠ 22 hodín). Priemerne teda 2 dni po 4h a 3 dni po 5h (ale môže to byť aj 2 x 6h, 2 x 3h a 1 x 5h – možností je neúrekom). Ak má náš vzorový učiteľ 5h – znamená to odučiť (nie porozprávať sa, ale odučiť – kontrola predchádzajúcich vedomostí, nové učivo, opakovanie – všetko s úsmevom, s noblesou a tak, aby nadchol pre svoj predmet minimálne ¾ prítomných) 5 vyučovacích hodín v rôznych triedach a rôznych ročníkoch; byť empatický a optimisticky naladený v každej z nich; nedať najavo v 6. roč., že deviataci ho vytočili, medzi hodinami sa poklusom presunúť po trase 1 trieda – zborovňa (výmena triednej knihy a odpitie z čaju) – 2 trieda; väčšina učiteľov je triednym učiteľom, čiže vo svojej triede ešte cez prestávku vypočuť ponosy, vyriešiť konflikt, skontrolovať hygienické vrecúška, alebo hoci aj vypočuť si nejakú príhodu, čo sa stala niektorému žiakovi doma.

Ak má učiteľ dozor, platí všetko predchádzajúce + poklus sa mení na šprint a trasa je obohatená o stanovište, na ktorom dozor vykonáva; na dozore opäť rieši problémy, upozorňuje, kontroluje, ošetruje, súdi a pri tom je ignorovaný, opomínaný a prehliadaný – a to v hluku, ktorý je porovnateľný so štartovaním vrtuľníka. (Mimochodom, môj priateľ – rodič raz pri návšteve školy poznamenal, že si nevie predstaviť fungovanie – nie prácu, len fungovanie – v takomto hluku. On sám pracuje ako bagrista v kameňolome!) Po 5tich hodinách výdych (ak nezastupuje neprítomnú kolegyňu), dopitie čaju od rána a obed. Poobede možno krúžok, ak nie - cesta domov, odchod dajme tomu o 14:30 (to v prípade, že má rozvrh vyskladaný „nahusto“ bez voľných hodín, počas ktorých často zastupuje, opravuje testy, písomky, diktáty, slohy, alebo sa venuje administratíve – vyškrtávanie triednej knihy a evidencia dochádzky žiakov, kedy sa snaží vyskladať časovú následnosť lekárskych vyšetrení absentérov, či citlivo a diskrétne skladá mozaiku sociálnej situácie rodiny, ktorej dieťa-žiak dlhodobo neprospieva).

Čas mimo práce: cca od 15:00. Náš vzorový učiteľ je rodič, funguje v nejakej domácnosti – čiže robí presne to, čo robí každý iný dospelý človek. Hrá sa s deťmi, nakupuje, varí, upratuje, pozerá telku, zdriemne si, pracuje v záhradke… z každého rožku trošku.

Zodpovedný učiteľ nielenže vedie aj mimoškolskú činnosť (krúžky, príprava žiakov na súťaže a olympiády) ale určite sa precízne pripravuje na ďalší pracovný deň a uvažuje a plánuje, ako urobiť hodinu inak, ako spestriť žiakom učivo, ako doplniť to, čo je nové…A zajtra má „len“ 4 hodiny.

Všetci volajú po tvorivosti, invenčnosti, moderných vyučovacích metódach, používaní najnovších poznatkov… Žiaci majú radi všetko nové a netradičné, hoci len „obyčajnú“ tajničku. Skúsil si niekto vyrobiť obyčajnú tajničku napríklad na meno Milan Rastislav Štefánik s využitím informácií a poznatkov z celku Slovensko na začiatku 20. storočia v 9. ročníku? Garantujem Vám, že za menej ako 1 hodinu to nepripravíte.

Náš učiteľ je podkutý vo využívaní IKT (a predpokladajme, že má k dispozícii učebňu s projektorom, plátnom a notebookom s pripojením na internet). Chce preto siedmakom pustiť k Veľkej Morave nejaké pekné video (animáciu, ukážku z filmu… čokoľvek). YouTube ako najznámejšia stránka mu na slovné spojenie „Veľká Morava“ ponúkne približne 16 100 výsledkov. Aby našiel jedno čiastočne použiteľné, nasledujú hodiny prezerania a porovnávania obsahu. Ale predpokladajme že má šťastie, hneď piate video je použiteľné, takže opäť mu to trvalo iba hodinu.

Pre šiestakov má na tému o pravekých lovcoch pripravenú vystrihovačku z čias svojej mladosti z časopisu ABC, takže si ju len vyberie a poznamená, že ju musí 20x prekopírovať na kopírke v škole (a verí, že v škole sa neminul papier). A ostáva iba 8. ročník – tí preberajú obdobie panovania Márie Terézie a keďže náš učiteľ má kvalitnú dejepisnú knižnicu (ktorú si buduje roky, veď pri výške jeho platu nie je problém investovať do odbornej literatúry), z vlastnej knihy preskenuje niekoľko obrázkov, dodá k nim text a vyrobí pre ôsmakov pútavú prezentáciu – a iba za jednu hodinu! Čiže 3 hodiny poobede (podvečer, v noci – kto ako) sa pripravoval na ďalší deň.

Jasné, nie je to tak na každý deň a na každú hodinu, možno učiteľ učí v paralelkách, skúsenejší učiteľ ide na vec aj príslušnou dávkou rutiny – ale to je hádam vlastné všetkým povolaniam! A verte či nie, ani 2 hodiny v paralelkách nie sú odučené rovnako!

A to nespomínam slovenčinárov – oprava školských písomných prác, nielen po gramatickej, ale aj obsahovej stránke, čo znamená niektorú prácu si prečítať aj viackrát a snažiť sa pochopiť, čo chcel autor povedať - opýtajte sa napr. gymnaziálneho slovenčinára, koľko mu trvá oprava písomných prác jednej triedy!

3. Zodpovednosť za deti – za živé tvory!

O tomto už kritici hovoria len zriedkakedy. V prenesenom význame má nejakú formu zodpovednosti za ľudí mnoho povolaní. Rušňovodič je zodpovedný za cestujúcich rovnako ako vodič autobusu, murár či statik za zle postavenú budovu, o zodpovednosti lekára či zdravotnej sestry sa ani netreba zmieňovať.

No len málo povolaní má bezprostrednú a neustálu zodpovednosť za tak živé a aktívne tvory ako sú (malé) deti! Kto nepracoval s deťmi, ten to nevie posúdiť. Učitelia s úsmevom počúvajú vety rodičov po prázdninách: „Konečne začala škola, veď ja si s ním (s nimi) už doma nedokážem poradiť!“ Rodič s vlastnými deťmi! Ale učiteľ si má poradiť s 20 či 30 deťmi v triede a ako samozrejmé sa berie to, že ich vychováva a učí! Zodpovednosť za žiakov je vždy, v akejkoľvek situácii. Dokonca aj keď je učiteľka v triede a žiak nie. Predstavte si, že sa druháčik vypýta počas vyučovacej hodiny na záchod. Možnosti učiteľky:

1. pustí ho a dúfa, že sa živý a zdravý po vymočení vráti späť a pracuje so zvyškom triedy.(Viem o prípade, že žiak sa rozhodol po použití WC pošmýkať po zábradlí na schodoch a zasekol sa v zábradlí tak, že ho vyberali 15 min. a už zvažovali zásah hasičov a ťažkú techniku! Samozrejme, kto bol vinný – áno, učiteľka!)

2. nepustí ho (lebo vie, aké je to „číslo“ a bojí sa, že sa mu môže niečo stať), žiak sa pomočí – a neprajte si zažiť potom rodiča!

3. pustí ho a ide s ním (lebo vie, aké je to „číslo“ a bojí sa, že sa mu môže niečo stať) a medzitým jej zvyšní žiaci urobia z triedy miestnosť na separovaný zber – kto je na vine?? Predsa pani učiteľka!

Ktorú z možností by ste si vybrali vy? (A odpoveď „žiadnu“ sa nepočíta!) Zodpovednosť za plnú chodbu rozlietaných detí počas dozoru, hodiny telesnej výchovy, hra v Školskom klube detí v areáli školy, a to ešte nespomínam lyžiarsky či plavecký výcvik, divadelné predstavenia, vychádzky, exkurzie, výlety!

Zo zážitkov učiteľov z plaveckých výcvikov, lyžiarskych kurzov či výletov by sa dali napísať celé „čierne knihy“! A napriek tomu sa nájdu zapálení, ochotní a odvážni učitelia, ktorí organizujú výlety a exkurzie. Poznám učiteľa, ktorý zorganizoval 10 ročníkov exkurzií pre žiakov ZŠ na Oravu a 10 do Bratislavy. A nebál sa s nimi cestovať vlakom! Kto z Vás by si zobral 15 - 30 cudzích detí a bol za nich zodpovedný nonstop 96 hodín?! Takýchto učiteľov je mnoho.

A ak sa čokoľvek stane, zodpovedný je vždy učiteľ. Vždy! Aj na webe sa dá nájsť množstvo prípadov, ktoré opisujú reálne udalosti zo života. Ako učiteľku, ktorá mala dozor zavolali do triedy, lebo sa tam žiaci bijú. A kým ich „umravnila“, na chodbe si iný žiak zlomil nohu. Kto je zodpovedný? Áno, pani učiteľka, lebo mala dozor. Žiaľ nikto už nepovie, ako mala byť naraz na dvoch miestach. Kto by si na seba zval takúto zodpovednosť?

4. Prečo zvyšovať platy učiteľom, keď krajčírka robí za „minimálku“?!

Toto je častý argument odporcov zvyšovania platov zamestnancom v školstve. Určite má inú výpovednú hodnotu plat 800,- € v Medzilaborciach a inú v Bratislave. Ani nie tak, čo sa týka priamych nákladov na život – ceny energií, palív či potravín sú približne rovnaké všade.
Predpokladajme, že pedagóg si chce založiť rodinu a tá potrebuje niekde bývať. Skúste si za tento plat vybaviť hypotéku na nehnuteľnosť v Medzilaborciach a v Bratislave. Na východe ju dostanete bez problémov a kúpite si za ňu slušný rodinný dom s pozemkom. V Bratislave 1-izbový byt – ak hypotéku vôbec dostanete. A nebudem sa pýtať, či sa rodina lepšie zakladá v rodinnom dome so záhradou alebo v 1-izbovom byte v Petržalke. Na druhej strane, každé povolanie má svoje špecifiká a kvalifikačné požiadavky.

Pre krajčírku v štandardnej odevnej firme sa vyžaduje výučný list – 2 alebo trojročný učebný odbor bez maturity (nehovoriac o tom, že na jednoduché krajčírske úkony zoberú aj nekvalifikovaného záujemcu). Ďalšie školenie nie sú nutné.

Na základnej či strednej škole sa zo zákona (!) vyžaduje vysokoškolské vzdelanie II. stupňa (ukončené Mgr., resp. ekvivalent). Nepoznám učiteľa, ktorý by priamo, alebo nepriamo nebol tlačený do ďalšieho (rôzne certifikovaného) vzdelávania – či už je to posun v kariérnych stupňoch od začínajúceho, cez samostatného, po učiteľa s prvou a druhou atestáciou, alebo sú to rôzne druhy kontinuálneho vzdelávania (adaptačné, inovačné, špecializačné, aktualizačné a funkčné). Krajčírstvo je manuálna práca, učiteľstvo je prácou duševnou.

Teda už z podstaty musí byť rozdiel medzi príjmom krajčírky a učiteľky. Určite sú obe práce potrebné a zamestnanci v oboch odvetviach si zaslúžia našu úctu, ale ich platy musia byť veľmi rozdielne.

Úplne inak vyznie porovnanie platov učiteľov s platom poslancov NR SR.

* Táto priemerná suma zahŕňa aj platy vysokoškolských učiteľov a riadiacich pracovníkov v školstve (riaditeľov škôl, rektorov, prorektorov dekanov a prodekanov a pod.)

5. Učiteľ nemá žiadnu autoritu, načo je mu vyšší plat?

Súhlasím, s pridaním peňazí automaticky nevzrastie autorita a rešpekt. Prirodzený rešpekt a autorita sa nedá ničím nahradiť, ani umelo vybudovať. Ale v tomto má maslo na hlave celá spoločnosť aj rodičovský stav. Kde sú tie krásne časy, kedy učiteľ patril k najváženejším osobám v meste či dedine?! Ešte naši starí rodičia spomínajú na triumvirát richtár – farár – učiteľ ako na 3 najrešpektovanejšie postavy v každej obci!

Spoločenský status učiteľskej profesie bol nespochybniteľný. Hoci aj mladý, začínajúci učiteľ (až od konca 19. storočia aj učiteľky, dovtedy to bola výhradne chlapská profesia) požíval v komunite, v ktorej sa pohyboval úctu a vážnosť. A dnes? Neúcta, ba až opovrhovanie učiteľom na každej strane – žiakmi, spoločnosťou, no najmä rodičmi.

Demonštráciu autority učiteľa celkom vystihuje komentár môjho priateľa: „Ako dieťa som patril k výborným žiakom, poznámok v žiackej knižke som mal pomenej – zväčša len za zabudnutú úlohu, či učebnú pomôcku. Závažných poznámok som mal pomenej, vlastne len jedinú. A za ňu som dostal jedinú facku od mamy. Vlastne hneď dve. Prvú – keď si prečítala poznámku. Keď som sa jej snažil vysvetliť, čo sa stalo, dostal som druhú – lebo pani učiteľka nám určite nechce zle a má vždy pravdu!“

Aký to kontrast s dnešnou dobou, kde väčšina detí doma počúva poznámky typu: „čo ten sprostý učiteľ chce!“, „ak ešte raz donesieš zlú známku, nech si ma učiteľka nepraje!“, „prečo s Vami učitelia nič nerobia?“! Úcta k druhým ľuďom sa vytratila z nášho každodenného života, prečo by teda mala byť vo vzťahu k učiteľovi?

Takže čo tým učiteľom vlastne chýba?

• spoločenské uznanie

• primerané finančné ohodnotenie ich práce

• adekvátne podmienky pre výkon ich poslania

Martin Ďurišin
 

„Srdce, život vzdelávacieho systému je v ľuďoch, ktorí to vzdelanie majú poskytnúť. To je ten softvér… Bez investície do týchto ľudí nám ostane len chladná kostra, hardvér (rekonštruované priestory), ktorý naším deťom to vzdelanie nedá.“

Radoslav Procházka

predseda #Siete