Konkrétne mám na mysli to, že v čase odovzdávania petičných hárkov mu muselo byť jasné, že referendum sa nemôže konať v deň volieb, čím sa výrazne zvýšili náklady naň a ešte výraznejšie klesli šance na to, že bude úspešné. Nepochybne má na tom svoj podiel viny aj súdruh prezident. No od neho sa už rozumné správanie ani veľmi neočakáva. To všetko je história, a s ňou už nič nenarobíme.
Čo však môžeme urobiť, je dvihnúť túto sobotu zadky, dostaviť sa do príslušnej miestnosti a vyjadriť svoj názor. Ukázať tým darmožráčom, že nám to nie je jedno a zabojovať za to, aby tých sedem miliónov eur nebolo vyhodených do luftu. Lebo ak to vyjde, bude to možno jedna z najlepších investícií v dejinách slovenskej demokracie.
Som optimista a 18.9.2010 sa na referende zúčastním. Ale tomu, že k urnám príde viac ako 50% oprávnených občanov verím asi tak, ako som ráno 24. júna veril tomu, že naši futbalisti dajú Talianom 3 góly a postúpia zo skupiny. Ajhľa, stalo sa.
