Oba zápasy boli nesmierne náročné, každý svojim osobitým spôsobom. Proti Macedóncom, ktorí nás s deviatimi hráčmi čakali pri vlastnej šestnástke sme sa trápili až do samého konca, ale neutíchajúca túžba zvíťaziť hnala našich dopredu aj v 91. minúte, kedy Hološko po skvelej Hamšíkovej prihrávke rozhodol a zrodilo sa víťazstvo viery.
Včerajší moskovský triumf by som zas označil za víťazstvo srdca. Väčšinu hracieho času sme nemali loptu na kopačkách a boli sme pod ruským tlakom, ktorý bol miestami až zdrvujúci. Naši však bojovali ako levy, snažili sa lopty zbytočne neodkopávať, ale rozohrávať konštruktívne (čo sa im paradoxne mohlo v niektorých situáciách vypomstiť.). Obrana na čele s našim najlepším hráčom Škrtelom fungovala spoľahlivo, čo cez ňu prešlo pochytal Mucha alebo Rusi zahodili. Ďalším kľúčovým momentom bolo, že tradične bojovne naladený Zabavník ubránil najväčšiu hviezdu domácich Aršavina, a že sme boli nebezpeční aj vpredu, výrazne viac ako Macedónci u nás. Nepochybne by sa našli aj negatíva, napríklad Hološko približne toľko lôpt čo vybojoval stihol aj zbytočne postrácať... Makal však pre kolektív až do úplného vyčerpania, tak ako všetci ostatní a za to sme boli patrične odmenení. Akousi záverečnou čerešničkou bola parádička Mária Pečalku, ktorý aj počas 2 minút strávených na ihrisku vo vypätom závere naznačil vysoké sebavedomie i skvelú futbalovú pohodu, ktorú si do repre priniesol zo Žiliny.
Apropo, Žilina. Tam naši odohrajú najbližší domáci zápas 12. októbra proti Trapattoniho Írsku. A po takomto skvelom úvode by sa patrilo, aby sa na nich prišiel pozrieť plný dom. Ak mi to pracovné povinnosti dovolia, určite prídem. Bude nás tam jedenásť tisíc?
