Objektívne a s radosťou môžeme konštatovať, že postup nebol dielom náhody, či šťastia. Žilinčania boli v oboch zápasoch so Spartou lepší na všetkých postoch, v individuálnych výkonoch i v kolektívnom poňatí hry. Silný pocit spolupatričnosti vnútri žilinského tímu charakterizuje i to, že oslava parádneho Ceesayovho gólu (nožničky sú samo osebe veľmi ťažký kop, nieto keď má človek 195 cm ako žilinský tromf Momodou, takže, klobúk dole) sa odohrala pri domácej lavičke, kde sa tešili spolu priami aktéri na trávniku, tréneri i náhradníci.
Okrem bitky na trávniku Šošoni vyhrali i bitku v hľadisku. Už na Letnej ich bolo počuť výrazne viac ako sparťanskú presilu a to, čo celý štadión Pod Dubňom vytvoril včera, bola úžasná elektrizujúca atmosféra, ktorá ešte i cez televízne obrazovky naháňala zimomriavky. Až na pár vulgárnych pokrikov boli žilinskí priaznivci znamenití a dokázali, že dobrá fanúšikovská show sa dá urobiť aj bez pyrotechniky.
Tento žilinský megaúspech je tiež zaslúženou odmenou za dlhoročnú, v pravom slova zmysle profesionálnu prácu, ktorú odvádzajú ľudia na všetkých úrovniach klubu, od majiteľa Jozefa Antošíka, cez hráčov, trénerov a funkcionárov až po uja Tibora, ktorý sa stará o žilinský trávnatý koberec.
Pristavme sa ešte pri osobe šéfa MŠK, pána Antošíka. Včera došlo k akémusi naplneniu jeho dlhoročnej vízie, s ktorou pri investovaní do žilinského futbalu začínal. Klub pod jeho vedením robil poctivé, postupné kroky, nedal sa odradiť čiastkovými neúspechmi a dnes sa môže radovať. Dovolím si tvrdiť, že osoba pána Antošíka je zárukou toho, že zarobených 7,2 milióna eur (minimálne) nebude rozflákaných (ako napr. v Petržalke, ktorá 5 rokov po podobnom úspechu kope druhú ligu a čelí existenčným problémom), ale rozumne investovaných do ďalšieho rozvoja klubu, aby sme na ďalšiu Ligu majstrov pod Tatrami nemuseli opäť čakať päť rokov.
Gratulujem Žilinčania, užite si to a veľa šťastia pri žrebe, aby vaša skupina bola nielen atraktívna, ale i hrateľná.
