Sme nervózni, že naše deti ešte nie sú v škole, škôlke, jasliach, ale sú s nami doma a niekedy nám riadne pília nervy? Sme nervózni, lebo sa musíme s nimi učiť, vymýšľať im hry, znášať ich správanie, ktoré je miestami neznesiteľné, lebo sa už doma nudia? Postavme sa, prídime za nimi, mocne ich objímime a pobozkajme na čelo. Prečo? Preto, že ich máme. Vďaka za to, že máme deti, ktoré nás občas vytrápia. Vďaka, že nám ich nevzala vojna, hladomor či rozbúrené more pri pokuse o útek pred vojnou a hladomorom.
Bojíme sa, čo zase tá naša žena bude chcieť, keď nám za poslednú polhodinu volá už piatykrát? Buďme radi, že nám nevolá lekár, aby nám s gučou v hrdle oznámil: "operácia vašej ženy sa nepodarila."
Sme nervózni, že musíme absolvovať videohovor s rodičmi, starými rodičmi, ktorí sa pozerajú namiesto do kamery kdesi úplne inde? Nepočujú, musíme na nich kričať a vety im opakovať viackrát? Buďme vďační, že máme komu zavolať. Buďme vďační, že nás hnevá občas "vypadnutý" či spomalený internet a nie zničené nemocnice alebo studňa s pitnou vodou najbližšie 6 km od nás.
Bojíme sa, či stihneme všetko kúpiť, keď je v nedeľu zavreté. Či nám dôchodcovia nevykúpia všetko droždie a salámu v akcii, lebo môžu prednostne vojsť do obchodov skôr ako my? Buďme radi za tento problém. Lebo to nie je problém. Keď sa budeme báť, či ráno nájdeme naše deti rovnako živé, ako keď sme im dávali bozk na dobrú noc, keď sa budeme báť, či si vyžobreme pár centov na kúsok chleba a potom sa budem musieť rozhodnúť, ktoré z detí ním nakŕmim...to je problém.
Sme nervózni, že sú dlhé rady pred obchodom a poštou? Buďme radi, že nemáme dlhé rady pred krematóriom ako v neďalekom Taliansku
Sme nervózni, že v byte je neporiadok? Riady neumyté, hračky po celom byte, kôš na prádlo plný. Buďme vďační za neporiadok. Lebo máme ten neporiadok kde mať. Máme strechu nad hlavou, cez ktorú na nás neprší. Ktorú nezbombardovali cudzí vojaci, pretože ich prezident nesúhlasí s našim prezidentom.
Sme nervózni, že má sused pustenú nahlas hudbu? Alebo, že počujeme, ako sa stále s niekým háda. Ako nahlas zýva, prdí, splachuje? Televízor má pustený tak nahlas, že vieme aký program pozerá a či práve účinkuje Maštalír alebo Deák? Buďme radi, že nás ruší toto a nie hluk streľby či preletujúcich stíhačiek nad nami.
Viem. Nemáme to ľahké v tomto čase. Ale skúsme byť vďační za to, koho máme a čo máme...a nie je toho vôbec málo. Len občas, na to zabúdame.
