Pripadá mi to tak, že sloboda Cirkvi nesvedčí. Ľudia si vieru viac vážili počas doby útlaku a prenasledovania. Dnes sú naše kostoly prázdnejšie, kvantita sa vytratila, snáď v ich laviciach zostalo kvalitné jadro veriacich. Lebo sloboda je žiť tak, ako sa na opravdivých kresťanov patrí. Novodobé formy ateizácie spoločnosti sú rafinovanejšie oproti minulosti. Bezbožnosť je nám všade a v rôznych skrytých podobách podsúvaná. Pomaly aby sa človek začal hanbiť za to, že navštevuje bohoslužby. V skutočnosti je tu horšia situácia ako bola za totality, za komunistického režimu, za prenasledovania pre náboženské presvedčenie. Duchovná prázdnota človeka, svet ľudí bez Boha, to je momentálna situácia, ktorá nás vovádza do posvätného obdobia adventu. Advent nás pobáda k stíšeniu sa, k hlbokému zamysleniu sa nad zmyslom života, nad dejinami záchrany ľudstva. Nad sebou samým, vlastným životom, osobnými dejinami vykúpenia. To je podstatou cirkevného adventu, to je náplňou týchto nastávajúcich dní počas štyroch týždňov do Vianoc, aby sme sa dobre pripravili na príchod Božieho Syna, na slávnosť jeho narodenia. Aby sme Pánovi vo svojom srdci pripravili jasličky, do ktorých bude môcť byť vložený. Aby sme mu vyrovnali rozkolísaný chodník nášho svedomia, do ktorého sa chce znovu v čistote narodiť. Niet krajšieho stavu duše ako je stav milosti. Do takto prajného prostredia určite Ježiš v podobe malého dieťaťa rád príde. Celý náš život je jedným dlhodobým adventom, ktorý potrvá až do okamihu našej smrti. Zmyslom celoživotného adventu je v tom, aby človeka naučil v každom milosrdne stretávať samého Ježiša Krista v prítomnej chvíli, aby na konci života sám dosiahol nekonečné milosrdenstvo ako osoba na vysokom stupni kresťanskej zrelosti. Každý jeden prežitý čas adventu je pre nás príležitosťou pokročiť na životnej ceste k večnosti. Aj v rodinnom spoločenstve. Lebo v rodine vyrastá nádej pre budúcnosť skrze naše deti. I odovzdaný dar viery pre budúce generácie. Hádam nikdy v minulosti nebol život taký zložitý a náročný, zároveň však ani taký neistý. Doba vyspelej techniky nás robí akýmisi bezcitnými, chladnými, ba doslova až neľudskými, lebo sa vzájomne odcudzujeme. Sami sebe, ale i Bohu. Elektronická komunikácia cez mobily, počítače, sociálne siete z nás robí necitlivé automaty, nič necítiace roboty. Chýba nám priamy ľudský kontakt, jemné dotyky, osobný vzťah. Adventný čas prebieha v ročnom období, ktoré sa vyznačuje dlhými jesennými, či neskôr zimnými večermi. Preto si ich ľudia v minulosti krátili rozličnými zvykmi (na Katarínu, Ondreja, Barboru, Mikuláša, Luciu). Zavčasu ráno ešte za tmy sa v kostoloch konali roráty. Žiaľ, tieto tradície na mnohých miestach zapadli ak nie snehom, tak isto aspoň prachom. S profanizáciou adventu boli sprofanizované aj Vianoce. Úspech začal sláviť predvianočný konzum, ktorý nás často dokáže odlákať od záležitosti vnútra a má ďaleko od pohody a pokoja duše. Milostivý čas adventu sa stal požehnaným času biznisu. Našťastie, nábožní kresťania a hlboko veriaci ľudia majú na zreteli pravý význam adventu. V tichu, modlitbe, mravnom úsilí, dobročinnej láske s nádejou očakávajú príchod Spasiteľa. K adventnému obdobiu neodmysliteľne patrí adventný veniec so štyrmi sviecami. Prvýkrát ho použili v roku 1860 v nemeckom Hamburgu. Zakladateľ tunajšieho sirotinca evanjelický pastor Johann Henrich Wichern na zvedavé otázky detí, kedy už budú Vianoce, dal odpoveď zhotovením dvojmetrového dreveného kruhu, na ktorý umiestnil dvadsaťštyri sviečok. Malé červené znamenali dvadsať všedných dní a veľké biele štyri nedele. Postupne ich zapaľovali a deti vedeli, koľko dní je ešte do vytúžených Vianoc. Pastor vysvetlil sirotám, že sviece symbolizujú Krista, ktorý sa má narodiť. On sám sa v žiari horiacich sviec spaľuje a obetuje, aby mohol druhým dávať svetlo a teplo. Tak ako to robil za svojho pozemského života pri ohlasovaní nebeského kráľovstva. Holandský maliar Rembrandt namaľoval veľmi známy obraz s názvom Návrat márnotratného syna. Otcove ruky objímajú s láskou takmer navždy strateného syna, ktorý odišiel z domu a všetok majetok prehýril. Napriek tomu ho otec svojimi starostlivými rukami pritíska k svojej hrudi, aby tak prejavil radosť z jeho návratu. Otcovo náručie symbolizuje lásku Boha k nám. Aj On nás všetkých prijíma ako svojich, aby sme v jeho objatí objavili svoju vlastnú identitu a duchovnú podstatu. Advent nám ponúka takúto možnosť, aby sme pocítili bezpečnú istotu Božej lásky. Vyzýva človeka súčasnej doby ku zrelej osobnej voľbe pri hľadaní Božieho kráľovstva. Aby sme na konci adventnej cesty nenašli prázdne jasličky, ale aby sa tiež aj v betleheme nášho srdca narodil Ježiš Kristus. Lebo zmeniť seba na nepoznanie môže odzrkadľovať hojné Božie požehnanie.
Advent - premena seba na nepoznanie môže byť ako Božie požehnanie
Adventným obdobím sa začína nový liturgický rok v Cirkvi. Advent trvá štyri týždne a je prípravou na najkrajšie kresťanské sviatky – na Vianoce. Boží plán spásy predstavuje obdobie očakávania Spasiteľa počas celých dejín Starého zákona. Starozákonný ľud túžobne očakával príchod Mesiáša, ktorého predpovedali proroci. Posledný z nich Ján Krstiteľ vyzýval ľudí k obráteniu a pokániu, aby tak pripravili cestu Pánovi a vyrovnali mu chodníky. Všetci máme mať účasť na tomto poslaní, a to svojím životom viery a šírením lásky. Sme povolaní byť nositeľmi Kristovho učenia iným – manžel manželke, rodičia deťom, súrodenci sebe navzájom, priateľ priateľovi, učiteľ žiakovi, spolužiak kamarátovi, kolega v práci kolegovi, lekár pacientovi, úradník občanovi, atď. Proste, všetci všetkým! Byť prorokom dnešnej doby v záujme ohlasovania posolstva spásy však vôbec nie je ľahké. Dnešná moderná doba totižto náboženskému vierovyznaniu nepraje. Ľudia sa naučili žiť bez Boha, k pohanskému spôsobu života ho nepotrebujú.
