Ak budeme my mlčať, potom kamene budú za nás kričať

Po ukončení bohosloveckých štúdií na Teologickej fakulte Univerzity Komenského som niekoľko týždňov strávil na fare Najsvätejšej Trojice v Bratislave u pána dekana Mons. Antona Kebisa ako theologus absolutus, tak ma on sám rád nazýval. Spomínam si na neho ako na veľkodušného a veľmi dobre rozhľadeného človeka. Umožnil mi bývať tu na kaplánke a pomáhať pri bežných činnostiach a prácach vo farnosti. Dnes, na deň presne, ale pred dvadsiatimi rokmi, sa odohrali významné udalosti. Dopoludnia v priľahlom kostole, ktorý je súčasťou komplexu, teda priamo spojený s farou, natáčala nejaký program Slovenská televízia. Popoludní som pána dekana sprevádzal na Úrad vlády, kde sa mala konať posviacka obnovenej kaplnky. Cestou sme sa nad skutočnosťou, že ideme slúžiť alebo miništrovať ministrom, pousmiali, lebo slovo minister znamená v preklade služobník. Asistoval som celebrantovi svätej omše a opäť to bolo za prítomnosti televízneho štábu. V zrenovovanej kaplnke sa posviacky zúčastnili poprední politickí činitelia na čele s primátorom hlavného mesta. Po návrate do farských priestorov sme už neočakávali, že sa ešte niečo významnejšie v dnešný deň udeje a krátili sme si čas sledovaním najnovších správ. Popri tom prebiehala medzi nami teologická dišputa o dušiach v očistci, lebo sa práve končilo obdobie možnosti získať pre ne plnomocné odpustky. Vo večerných hodinách zazvonil na fare dosť nečakane zvonček. Tunajší trinitársky farský úrad navštívil vzácny hosť – samotný trnavský arcibiskup, metropolita Ján Sokol. Prišiel s veľkou prosbou, aby sme sa úpenlivo pomodlili na jeho úmysel. Zo svätostánku kostola zobral najcennejší pokrm na cestu do večnosti – oltárnu sviatosť a olej na pomazanie chorých. Išiel do nemocnice, ale neviem však už do ktorej bratislavskej to mal namierené. Pamätám si, že sme spoločne s monsignorom a jeho vtedajším kaplánom dlho do neskorého večera zotrvali v modlitbe posvätného ruženca. Až dovtedy, kým sa arcibiskup Sokol nevrátil. Podrobne nám porozprával o návšteve, ktorá sa zbehla rýchlo a bolo treba ju čo najskôr uskutočniť, prípadne aj neskoro v noci. Arcipastier bol privolaný k zomierajúcemu bývalému prezidentovi Československa Gustávovi Husákovi. Vyspovedal ho, zaopatril sviatosťami chorých, udelil viatikum. Bola to veľká milosť, ktorú musel kedysi vysokopostavenému štátnikovi niekto vyprosiť. Dozvedel som sa, že miestnej cirkvi v Dúbravke, čiže v jeho rodisku a zrejme aj v mieste, kde bol v tunajšom kostole pokrstený, istým spôsobom pomohol zo svojej mocenskej pozície. Ale myslím si, že nielen z nej, ale konal tak aj z hľadiska čisto ľudského. Veď kto by chcel zo svojho súkromného života vymazať rodnú obec, pekné mladé časy v nej prežité? Keď som si teraz pozeral na internetových stránkach profil prezidenta, ktorého obraz visel na čelných stenách všetkých tried rôznych typov škôl, ktoré som v mladosti navštevoval, natrafil som na informáciu, že tesne pred smrťou sa ešte uzmieril s katolíckou cirkvou. Túto skutočnosť môžem potvrdiť, lebo som bol jej svedkom, hoci možno i tak trochu nechcenou súčasťou. Pripomenulo mi to tak trochu udalosť z Písma, ktorá opisuje slávnostný vstup Ježiša do Jeruzalema pred jeho smrťou. Farizeji chceli, aby umlčal apoštolov, ktorí mu prevolávali na slávu. Tu je doslovný text uvedenej state z evanjelia svätého Lukáša: Vtedy mu niektorí farizeji zo zástupu povedali: „Učiteľ, napomeň svojich učeníkov!“ On odvetil: „Hovorím vám: Ak oni budú mlčať, budú kričať kamene“ (pozri Lk 19, 39 – 40). Dvadsať uplynulých rokov je dosť dlhá doba na to, aby som o celej záležitosti vydal svedectvo. Tak ako Ježišovi učeníci ani ja som nemohol zostať mlčať o tejto príhode, lebo dokazuje, že „veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť“ (Žalm 126, 3). Príbeh návratu márnotratného syna do lona katolíckej cirkvi môže poslúžiť ako príklad toho, že Boh nad nikým neláme palicu (nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí) a do poslednej chvíle na každého z nás čaká a ponúka milosrdenstvo, prameniace z jeho nesmiernej lásky. Kiežby aj nám bolo v posledných okamihoch nášho vlastného života dopriate! Aspoň tak ako niekdajšej hlave československého štátu!