Ako Boh stvoril otca

Manželka a deti sú ozdobou každého muža. Preto by sa mal muž akoby nimi obliekať. Mal by brať na seba ich radosti, bolesti i strasti. Mal by ich brať na svoje mohutné chlapské ramená, či plecia a pomáhať im niesť ich bremená. Ich problémy, ťažkosti, ale aj potešenia sa majú stať aj jeho vlastným osudom, za ktorý nesie zodpovednosť. Pred svojím svedomím, pred spoločnosťou, pred Bohom. Raz sa v škole pýtali: podľa čoho poznáte, že je u vás doma všetko v poriadku? Isté dievča odpovedalo, že keď vidí svojich rodičov ako sa objímajú. Vtedy aj deti cítia, že je všetko v poriadku, že v rodine panuje dobrá nálada a atmosféra vzájomnej dôvery. Že ich rodičia si preukazujú lásku a úctu, ktoré sú pevným základom krásneho spoločenstva, akým harmonická rodina je. Dobrý otec je teda pre svoju rodinu nevypovedateľným požehnaním. On má totižto za úlohu dávať svojim najdrahším chuť do života. O stvorení otca sa traduje nasledujúca legenda. Možno sa aj vám bude páčiť. Keď sa Boh rozhodol, že stvorí otca, začal statným vysokým telom. Anjel, ktorý ho pozoroval, namietal: „To bude otec? A keď budú deti ešte malé, prečo majú mať takého veľkého otca? Bude sa s nimi môcť hrávať iba na kolenách a vždy keď ich bude chcieť prikryť perinou v postieľke, bude sa musieť zohnúť, a keď ich bude chcieť pobozkať, to aby sa rovno zlomil na polovicu.“ Boh sa pousmial a riekol: „To máš pravdu, ale ak ho urobím takého malého ako deti, tak ony nebudú mať ku komu zdvíhať svoj pohľad.“ Následne sa Boh pustil do tvorenia rúk. Urobil ich mohutné a svalnaté. Anjel len pokrčil ramenami so slovami: „ Ako bude otec s takými veľkými rukami baliť svoje dietky do plienok, prebaľovať ich, zapínať a rozopínať im gombičky, ako bude česať ich vlásky a dcérkam uplietať vrkoče, ako bude ošetrovať ich jemné rúčky?“ Boh sa opäť iba usmial a dodal: „Jeho ruky budú dosť veľké na to, aby udržali všetko, čo nosia deti vo vreckách a dosť malé na to, aby mohli pohladiť ich maličké tváričky.“ Ďalej Boh urobil dve veľké nohy, obrovské, aké len kto kedy videl. V tom anjel vybuchol: „ Ale to nie je vôbec spravodlivé! Azda si myslíš, že tieto dve lode dokážu zavčasu ráno vyskočiť z postele, keď sa bábätko rozplače? Alebo, že dokážu ľahko prejsť húfom hrajúcich sa detí bez toho, aby aspoň jedno nezašliapli? Boh zas s úsmevom dodal:“ Buď pokojný, majú tú správnu veľkosť. Uvidíš, ako budú nádherne niesť dieťa, ktoré si sadne oteckovi „na koníka“, alebo ako dôstojne sa budú pohybovať po dvore a odháňať hroziace nebezpečenstvo, alebo ako si budú hrdo vykračovať v topánkach, ktoré sú pre všetkých priveľké.“ Boh pracoval celý deň, dal otcovi málo slov, ale za to však silný hlas. Tiež oči, čo musia všetko ustriehnuť, ale pozerajúce láskavo a tolerantne. Keď sa Boh ešte zamyslel pri pohľade na svoje dielo, tak pridal ešte slzy – súcitu, bolesti, ľútosti i zľutovania. A napokon vložil do neho nadovšetko milujúce srdce. Potom sa obrátil k anjelovi a spýtal sa ho: „Teraz už veríš, že môže milovať rovnako ako matka?“