Aký život, taká smrť

„Cintorín ma nadchol ešte viac ako katedrála. Všetky sochy z bieleho mramoru, ktorým geniálne dláto akoby vdýchlo život, sú rozmiestnené s istou nedbalosťou, čo ich robilo v mojich očiach ešte pôvabnejšími. Človek by mohol upadnúť do pokušenia potešovať tieto ideálne postavy, ktoré ho obklopujú. Ich výraz je taký skutočný, ich bolesť taká tichá a odovzdaná, že nemožno nespoznať myšlienky na nesmrteľnosť, ktoré museli napĺňať srdce umelcov, keď pracovali na týchto majstrovských dielach. Vidno tu napríklad dieťa, ako hádže kvety na hrob svojich rodičov. Zdá sa, že mramor tu stratil svoju váhu...“ (sv. Terezka Ježiškova z Lisieux)Jesennú scenériu mám rád. Zvlášť ma potešilo tohtoročné babie leto bohaté na lúče slnka, lebo toho sme si v ostatnom čase akosi s rodinou neužili. A nielen preto, že príroda sa nádherne zaodeje rozmanitými a pestrými farbami, ale aj z dôvodu, že naše cintoríny sa menia na žiariace a krásne zakvitnuté záhrady. Samozrejme, bolo by to veľmi málo, keby tieto posvätné miesta cintorínov boli iba akýmisi kvetnatými hájmi. Pre nás kresťanov sa stávajú cintoríny, miesta posledného odpočinku našich drahých verných zosnulých, centrom stretnutí veriaceho spoločenstva. Ani teraz počas najbližších sviatočných dní jesene nebude tomu inak. V dňoch nastávajúceho predĺženého víkendu máme možnosť opäť postretať mnohých známych, ktorých sme minimálne rok nevideli. Ale ide tu aj o čosi viac, o takzvané blízke stretnutia tretieho druhu so svetom mŕtvych. Horiacimi sviečkami a kahancami „zasypané“ hroby sú akousi tajomnou žiarou, akýmsi svetlom svietiacim do záhrobia, ktoré nás pomyselne spája s ich neviditeľným svetom. „Svetlo večné nech im svieti“, šepkáme cez pery. Prosíme za duše najdrahších, ale aj za duše tých, na ktoré si už nikto nespomína. A predsa aspoň takto si na ne spomíname my žijúci. Naše modlitby sú nádejou vznášajúcou sa nad miestami odpočinku rodičov, starých rodičov, iných príbuzných, priateľov i dobrodincov. „Odpočinutie večné daj im, Bože“, pridávame k nemej a tichej spomienke. Nech ich duše spočinú v pokoji. V srdci ich všetkých s nepomíňajúcou láskou stále nosíme. Tí, čo nás predišli do večnosti, sú nám výzvou, aby sme viedli dobrý život. Aby sme nezostali iba na polceste, ale aby sme sa čo najviac priblížili k nebeskému kráľovstvu ešte v priebehu pozemského života. Aby sme napravili, čo sa ešte napraviť dá. Prečo ten úvodný citát od Terezky Ježiškovej? Pretože práve v deň spomienky na túto malú sväticu zomrel a odovzdal dušu svojmu Stvoriteľovi náš drahý starý otec. Včera bolo presne dvadsať rokov od jeho smrti. Hovorí sa, aký život, taká smrť. Starký mal pekný skon, podvečer doma na vlastnej posteli vydýchol naposledy. Bol ešte vitálny, pomáhal synovi na stavbe ako murár. Popoludní bol ešte na roli pozrieť plody jesennej záhrady a rastúcu stavbu domu. Ovocie svojej práce. Usnul s pokojom, aj z rakvy sa na nás usmieval, akoby iba spal. Tento výraz spokojnosti na jeho už nehybnej tvári sme mohli len nemo závidieť. Zanechal pre nás jasný odkaz, že keď poctivo žiješ a pracuješ, a dávaš Bohu, čo mu patrí, tak sa nemusíš báť posledného okamihu života. Zomrel na mieste, ktoré mal tak rád, lebo tu sme sa stretávali spolu celá rodina. Bol spojivom rodiny, ktoré sa po jeho odchode na onen svet akosi pretrhlo. Starký náš dobrý, drahý, odpočívaj v pokoji!