Ďakovná diecézna púť rodín za dar blahoslaveného slovanského pápeža

Najbližšie mariánske je v susednej obci, či lepšie povedané podľa územného členenia diecézy, v susednej farnosti Višňové. Aj tento víkend sa tu uskutočnila pútna slávnosť pri príležitosti sviatku Navštívenia Panny Márie (oficiálne sa slávi 2. júla). Sem sme chodievali najčastejšie. Keď som bol už trošku starší a mal som viac ako dvanásť rokov, putovali sme aj ďalej – do Rajeckej Lesnej alebo do Frívaldu ako túto dedinu nazýval starký podľa pôvodného názvu. Tu sa každoročne konáva trojičná púť, na jeseň mariánska. A neskoršie to bola Oščadnica na Kysuciach. Najradšej však starý otec cestoval na Skalku pri Trenčíne. „Kresťan rád na Skalku putuj, cesty, času neľutuj.“ Na tomto pútnickom mieste ku cti svätých pustovníkov Andreja Svorada a Benedikta som bol s ním viackrát. Naposledy v lete roku 1991 (na jeseň potom v tomto istom roku zosnul). Zo všetkých spoločne strávených pútí to však bola tá najradostnejšia. Hoci mal už takmer 84 rokov, nebola by to pre neho púť, keby sa neputovalo. Cesta pešky do Višňového bola neodmysliteľnou súčasťou pravých rosinských pútnikov. V prípade horšieho počasia na bicykli, aby to bolo rýchlejšie. Pamätám si, ako sme prišli domov raz po búrke do nitky zmoknutí, nebolo na nás suchého kúska šatu. Aj od vlaku z Trenčína sa išlo na Skalku peši. Smerom hore ku pustovni oboch rehoľných bratov, a následne až do samotnej dediny Skalka. V roku 1991 v kostolíku na brale pri Váhu slúžil svätú omšu novovymenovaný kardinál Ján Chryzostom Korec. A to bol dôvod úprimnej radosti môjho starého otca, že mohol zblízka na vlastné oči vidieť slovenského kardinála v purpurovom rúchu. Snáď to bol jeho celoživotný sen – dožiť sa slobody Cirkvi, slobody náboženstva, slobody prejavu viery. Za svoje vierovyznanie a náboženské presvedčenie sa nikdy počas totalitného komunistického režimu nehanbil. V tom nám bol veľkým príkladom, ticho a bez reptania si vyznával vieru jednoduchého pracovitého človeka. Nikdy sa ani nesťažoval na kruté rany osudu, ktoré mu život uštedril (prvá manželka mu mladá zomrela, pochoval dvoch mladých dospelých synov). V mojej duši zanechal nezmazateľnú stopu a prebral som na seba záväzok zachovania a pokračovania tradície účasti našej rodiny na pútnických miestach. A tak sme si včera a dnes s manželkou a našimi deťmi urobili spoločnú prechádzku peši k Matke Božej Višňovskej na ďakovnú diecéznu púť rodín za dar blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. Trojročný syn zvládol túto obojsmernú trasu tam i späť sám statočne po vlastných, malá dcérka ešte z väčšej časti v kočíku. Verím, že o rok sa ako pútnička pridá k nám už aj ona. Na záver pridám slová samotného blahoslaveného pápeža Jána Pavla II.: „Môžeš Boha opustiť, ale nemôžeš zabrániť, aby Ťa hľadal.Môžeš Boha nenávidieť, ale nemôžeš zabrániť, aby Ťa mal rád.Môžeš sa rozhodnúť proti Kristovi, ale On sa na Golgote rozhodol pre Teba. Môžeš sa vyhýbať jeho slovu a jeho Cirkvi, ale jeho slovo a Cirkev Ťa napriek tomu stále hľadajú.Môžeš si sám hľadať cesty, ale nemôžeš zabrániť, aby Ťa Boh neviedol.Môžeš Boha zapierať, preklínať, ale nemôžeš zabrániť, aby Boh nebol.“