Dnes má sviatok každá naša obeta

Prečo ale Hromnice? Lebo dnes sa v našich kostoloch požehnávajú voskové sviece, takzvané „hromničky“. Sú pripomienkou proroctva staručkého nábožného Simeona, ktorý nazval Krista svetlom k objaveniu neveriacich, na osvietenie pohanov. Tak ako nám sviece osvecujú tmu, tak Ježiš Kristus osvetľuje vnútorné duchovné tmy našich duší. Preto nám symbolizuje aj veľkonočná svieca (nazývaná paškál) Krista, pravé Svetlo sveta. Jeho svetlo viery osvietilo a žiari pre všetky národy na spásu ich ľudí. Aby všetky Božie deti boli šíriteľmi svetla. Teda pravdy, dobra, lásky...Obetovanie dieťaťa sa vykonávalo na štyridsiaty deň po jeho narodení, takisto i očisťovanie rodičky, a to podľa Mojžišovho zákona. Matky sa počas týchto štyridsať dní od pôrodu nesmeli dotýkať vecí, ktoré spomínaný zákon považoval za čisté. Boli to dni očisťovania. Božia Matka vo svojej panenskej čistote nepodliehala tomuto obradu, ale urobila uvedený úkon ako ostatné ženy. Tak ako sa jej syn Ježiš zaradil medzi hriešnikov. Podrobením sa litere zákona chcela mať účasť na diele vykúpenia, chcela spolupracovať na spáse ľudstva. Boží Syn bol taktiež podrobený zákonu obriezky ako iní židovskí chlapci. Mojžišov zákon prikazoval, aby všetci prvorodení mužského rodu, boli v chráme obetovaní a zasvätení Bohu. Bolo to na znak záchrany prvorodených Izraelitov pri úteku z Egypta. Čiže taký národný zvyk obetovania, ktorý ustanovil Mojžiš, pripomínajúci túto významnú udalosť. Pri krste dieťatka rodičia odriekajú modlitbu jeho obetovania: „Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol Tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh.“ Otec a matka sa dennodenne obetujú pre svoje deti. Náročná úloha pri ich výchove má mať zmysel a naplnenie v tom, aby raz tieto deti boli osožné pre tento svet. A aby rodičia mali z nich radosť. Vznešené poslanie vychovávateľov im dáva nádej, že raz sa z ich detí stanú plnohodnotní členovia spoločnosti. Hocijaká osobná obeta má význam a zmysel. Možno v čase jej konania je nám skrytý, ale predsa neskôr po určitej dobe ho pochopíme. Lebo aj z bolesti a utrpenia môže mať človek úžitok. Náš život sa totižto nezaobíde bez takýchto nevyhnutných obetí. Sú zmysluplné a naznačujú nám niečo hodnotnejšie, spásonosné, dušu očisťujúce. Sme tu na zemi povinní prinášať isté obete. Byť teda s Ježišom pribitý i na kríži. Dopĺňať to, čo chýba jeho utrpeniu v mystickom tele, v Cirkvi. A práve dnes má sviatok každá jedna naša obeta. Prijmime ich do svojho života ako jeho súčasť. Pred Bohom majú nevyčísliteľnú cenu. Ľudia okolo nás priorizujú síce iné kritéria a podľa toho nás aj posudzujú. O našich obetách nič ani len netušia. Boh má však iný meter a nameria nám mieru natrasenú, natlačenú, hojnú. On vie o našich trápeniach všetko a chce iba naše srdce, našu ochotu, našu dôveru, našu odovzdanosť. Potom nás nikdy nenechá napospas osudu a nebude nás skúšať nad naše ľudské sily.