Dva piliere Cirkvi - apoštoli svätí Peter a Pavol

zásluhou ktorých neskôr ďalší ich nasledovníci rozniesli evanjelium a ohlasovali toto nadľudské i nadčasové posolstvo duchovných hodnôt a lásky do celého civilizovaného sveta, do všetkých končín, až po samý kraj zeme, v zmysle Ježišovho misijného príkazu: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15).Mnohí iste poznáte svetoznámy román poľského autora Henryka Sienkiewicza s názvom Quo vadis? Je to dielo o období „na prelome vekov“, teda na prelome nášho letopočtu pred Kristom a po Kristovi, s dejom v tom čase ešte z pohanského Ríma. V závere románu je majstrovsky opísaná mučenícka smrť apoštolských kniežat sv. Petra a Pavla. Keď Peter opúšťa Rím, aby si zachránil život pri prenasledovaní prvotnej cirkvi, zjavuje sa mu v žiare slnečného svetla Kristus. Peter sa ho spýtal: „Quo vadis, Domine...?“ (v preklade - Kam kráčaš, Pane?). A Pán mu odpovedal: „ Keď ty opúšťaš môj ľud, idem do Ríma, aby ma znovu ukrižovali.“ Vzápätí sa apoštol vrátil do večného mesta, kde ho ukrižovali dole hlavou, lebo nechcel byť ukrižovaný ako jeho Majster. Keď kráčal na popravu okoloidúci ľudia, čo ho cestou stretali vraveli: „Pozrite, ako umiera spravodlivý, ktorý poznal Krista a hlásal po svete lásku.“ A ľudia sa nad týmito slovami zamýšľali a hovorili: „Naozaj, ten nemohol byť nespravodlivý!“ Toho istého večera neďaleko iný oddiel vojakov viedol apoštola Pavla z Tarzu takisto na smrť. Pavol si v duchu spomínal na svoje cesty, na útrapy, námahu, na boje, v ktorých víťazil, na cirkevné obce, ktoré po všetkých krajinách a za všetkými morami založil. Aj on dokončil svoju misiu. Cítil, že jeho sejbu už vietor zloby nerozveje, že v boji, ktorý jeho pravda vypovedala svetu, ona zvíťazí. A pripomenul si, ako učil ľudí láske, ako im hovorieval, že aj keby rozdali majetky chudobným a osvojili si všetky jazyky a spoznali všetky tajomstvá a všetky vedomosti, ničím nebudú bez lásky, ktorá je dobrá, trpezlivá, nespôsobuje zlo, nie je ctibažná, všetko znáša, všetkému verí, vo všetko dúfa a všetko pretrvá. Roky života mu uplynuli v učení ľudí tejto pravde. A teraz sa pýtal: „Aká sila jej odolá a čo ju premôže? Neudusí ju veru cézar, hoci by mal dva razy toľko légií, dva razy toľko miest a morí, krajín a národov.“ Uvedomoval si, že splnil svoju úlohu a skonštatoval: „Dobrý boj som bojoval, vieru som zachoval, život víťazne dokonal, napokon ma čaká veniec spravodlivosti.“ Kristova Cirkev prežila útoky temnôt, zla, zloby, nevery, nenávisti, posmechu, urážok... Veľké postavy dejín, rôzni mocnári padli, všakovaké režimy sa zrútili, prehrali svoj boj v ľudských srdciach, lebo nemali pevný základ. Cirkev ho má na Petrovej skale, ktorú ani pekelné brány nepremôžu. „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi" (Mt 16, 18-19). Hovorí o tom skúsenosť viery predchádzajúcich generácií, ktoré viedli zápas o zmysel života. Aj my musíme nanovo objaviť jestvovanie duchovného základu života, ktorý je omnoho viac ako len prirodzená inteligencia a rozumnosť. Je to múdrosť srdca a ducha, ktorá je schopná uspokojiť život každého človeka. Dobrota človeka je viac ako jeho genialita, lebo dobro vo svojej podstate tkvie v sebe samom. Osud dobra nám bol zverený už v raji, jeho konanie je skutočným umením života.Najväčším bohatstvom človeka, aké v sebe nosí, je ušľachtilosť ducha a zmýšľania srdca. Náš vzťah k Ježišovi Kristovi sa musí stať základným vzťahom pre všetky ostatné naše vzťahy. Aj tu musíme pochopiť princíp dobrých vzťahov - vykonané dobro sa každému vráti, a to mnohonásobne. Zvlášť podotýkam, že všetko má význam aj pre našu večnosť a spásu duše.Veľmi pekne opísal každodennosť nového života po svojom obrátení sv. Augustín: „Usmerňovať neporiadnych, posilňovať malomyseľných, podopierať slabých, popierať odporcov, dávať si pozor na zlomyseľných, učiť nevedomých, povzbudzovať nedbanlivých, brzdiť hašterivých, umierňovať ambicióznych, povzbudzovať bezradných, uzmierovať nepriateľov, pomáhať núdznym, oslobodzovať utláčaných, preukazovať podporu dobrým, znášať zlých a (ach, beda!) milovať všetkých.“ Hoci je to posolstvo, ktoré naháňa spásonosný strach, bráni nám žiť len pre seba a podnecuje nás odovzdávať ďalej našu spoločnú nádej.