Za čias totalitnej likvidácie Cirkvi ho chceli internovať, ale našli ho pracovať na generálnej oprave fary s ľuďmi, ktorí ho všetkými silami bránili. Veriaci napokon ani nevydali svojho dušpastiera ľudomila a posluhovači komunistického režimu sa stiahli. Taký obľúbený bol medzi pospolitým ľudom. Nielen medzi tými, ktorí chodili do kostola na bohoslužby. Za jeho pôsobenia sa robila vonkajšia generálna oprava chrámu, v pláne mal i obnovu interiéru, ale tú už nestihol vykonať. Počas rokov účinkovania dôstojného pána Piterku sa dvakrát konali vo farnosti misie (v rokoch 1943 a 1945), čo pripomína kríž postavený vonku naľavo od kostola. Pán farár mal ako prvý v dedine trabanta, ktorým dochádzal do filiálok na sväté omše a iné obrady. Ale neváhal s automobilom poslúžiť iným, keď bolo za potreby. V blížnych slúžil Bohu, obetoval by za nich doslova vlastný život. Snáď aj preto zomrel v mladom produktívnom veku. A pritom mu vypomáhali ešte kapláni, ktorí boli do roku 1955 pre Rosinu menovaní.Komunistický režim, zvlášť cirkevní tajomníci uskutočňovali štátny dohľad nad činnosťou kňazov a celej Cirkvi. Z tohto dôvodu, ale i z dôvodu rozporu štátneho právneho systému a cirkevného práva, boli do farností ustanovovaní iba administrátori, dočasní správcovia, nie farári. Bola to mimoriadna situácia, ktorú sa cirkevná vrchnosť snažila riešiť diplomaticky, aj keď správcovia sú zvyčajne menovaní na kratšiu prechodnú dobu. Katolícka cirkev po desaťročiach útlaku musí teraz postupne naprávať krivdy a napáchané škody, ako aj uvádzať do súladu normy kánonického práva. Podľa nich bol u nás do farnosti inštalovaný nový farár, uvedený do úradu nový duchovný otec Stanislav Vnuk.Na milej farskej slávnosti sme sa zúčastnili s manželkou a našimi dvomi malými deťmi, ktoré zastupovali najmladšiu časť populácie farskej rodiny. Hoci svätá omša trvala dlhšie ako inokedy, zvládli to naši drobci celkom dobre, podľa vlastných slov rajeckého pána dekana Vladimíra Kutiša, ktorému som bol v seminári duktorom. Hoci sem-tam tí malí vyrušovali, ale čo môžeme čakať od najmenších členov farského spoločenstva? Boli prítomní na inštalácii v duchu Ježišovho výroku: „Nechajte maličkých prísť ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo“. Keby sme nemali v kostole počuť detský smiech, výkriky, či plač, bolo by to zlým znamením pre budúcnosť. Lebo mladí ľudia sa akosi vytrácajú z Božích chrámov. Toto konštatovanie však neveští pre Cirkev nič dobré. Dekan rajeckého dištriktu vo svojom príhovore hovoril o poslaní kňaza. Kňaz nemá dar Kristovho kňazstva iba ako privilégium pre seba. Nebol vysvätený biskupom pre osobnú potrebu. Práve naopak má slúžiť všetkým, byť členom každej jednej rodiny, hoci nemá vlastnú. Má participovať na živote svojich veriacich, má im pomáhať, hoci sa často nevyhne nepochopeniu a nedorozumeniu. Prebodnuté srdce Krista je i jeho srdcom, zvlášť v utrpeniach, bolestiach a skúškach života. S Kristom má byť pribitý na kríž, má rozpäť ruky a všetkých pritiahnuť k sebe. Má sa nechať prežiariť eucharistickým Kristom v modlitbe, má sa obetovať v službe za jemu zverený ľud, má sa premieňať k dokonalosti Kristovho obrazu, lámať v sebe starodávneho hriešneho človeka a rozdávať sa možno až po smrť. Má viesť a vyučovať ľud vo vierouke i mravouke. Má vzrastať v bratskej láske k druhým. A nadovšetko má každému žehnať, požehnávať veriacich z Kristovej moci. V plnosti kňazského povolania a vznešeného poslania v duchovnej službe. Eucharistia ako Kristova obeta nás má spájať v zhromaždení farníkov. Má utvárať spoločenstvo vzájomnej lásky, pomoci, milosrdenstva. Je nám posilou na ceste do večného života, pri prekonávaní každodenných krížov na pozemskej púti slzavým údolím. „Poďte za mnou všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním..., lebo ja som tichý a pokorný srdcom“, hovorí Kristus v evanjeliu. Nech nám je novoustanovený a už aj inštalovaný dušpastier do úradu rosinského farára po dlhých vyše päťdesiatich rokoch ozajstným vzorom a príkladom v činnej a horlivej pastoračnej službe podľa osoby Ježiša Krista, ktorého nasledovníkom je. Na druhej strane nech má v nás veriacich, ktorí nielen slovami, ale aj životom dosvedčujú, že sú vernými svedkami učenia Cirkvi a pravdivými reprezentantmi jej zakladateľa. Veď Kristus je ideál nás všetkých a Boh je náš spoločný cieľ. Duchovný otec Stanislav, vitajte medzi nami! Nech sa Vám u nás darí naďalej šíriť Kristovu radostnú blahozvesť. Modlite sa za nás, žehnajte nás a žehnajte nám! Snáď sa aj nám podarí opätovať Vaše námahy a vynaložené úsilie. Raz nám všetko dobré Boh lásky zaiste odmení.
Inštalovali nám nového pána farára
23. júla na sviatok svätej Brigity Švédskej, spolupatrónky Európy, sa v našej farnosti uskutočnila inštalácia novoustanoveného riadneho farára v zmysle Kódexu kánonického práva Katolíckej cirkvi. Posledným takýmto farárom bol v Rosine veľadôstojný pán Anton Piterka, ktorý tu pôsobil v rokoch 1940 – 1958. Zomrel vo veku iba 48 rokov počas Veľkej noci, presne na Bielu sobotu, keď už nestihol so svojimi veriacimi osláviť vzkriesenie Pána. Slávnosť vzkriesenia už slávil so samým zmŕtvychvstalým Spasiteľom v nebi. Pochovaný je v Hrušovanoch, v mieste rodiska. Rozlúčkovú reč s ním uchovávam v súkromnom archíve. Zachoval ju môj starý otec, nie som si však istý, či ju predniesol práve on. To si už z jeho rozprávania nepamätám, ale zrejme by sa ešte našli pamätníci, ktorí by mi túto skutočnosť vedeli potvrdiť alebo vyvrátiť. Zo spomienok starkého však môžem uviesť, že nebohý pán farár bol excelentný študent (vo farskom archíve som mal možnosť vidieť jeho študentský index), bol veľmi vzdelaný, sčítaný, rozhľadený a nadovšetko skvelý človek, kňaz s dobrým a láskavým srdcom.
