Kam to speje naše zdravotníctvo?

A to preto, že po dlhých rokoch fungovania, zostane od zajtra časť oddelenia pre ležiacich chorých ľudí zatvorená. Fungovať bude iba stacionár pre denných pacientov. Na dverách, kde sa vchádzalo do chodby smerujúcej k izbám s lôžkami pre niekedy i ťažké stavy chorých a vážne ochorenia, bude zrejme visieť ceduľa s názvom – zrušené! Zdravotné sestry, z ktorých mnohé tu pracovali a slúžili vo dne i v noci dlhé roky, ba niektoré aj desaťročia, budú musieť prejsť na iné oddelenia, prípadne do iných ambulancií lekárov. Určite sa budú s miestami, kde boli zvyknuté pomáhať druhým, lúčiť so slzami v očiach. Bodaj by nie! Každému prirastie k srdcu pracovisko, hoc ako spojené i s utrpením, ktoré v istom zmysle napĺňa vznešené poslanie – zmierňovať bolesť, pomáhať v trápení, či dokonca až po zachraňovanie životov blížnych. Zvlášť ešte, keď sa bude musieť rozísť dobrý pracovný kolektív, či rozdeliť dobre funkčný tím spolupracovníkov. Len aby to nedopadlo tak, ako pri podobných transformáciách zdravotníckych zariadení, kde prišlo o prácu vyše dvesto zamestnancov. Aby lekári tesne pred dôchodkovým vekom nedostali výzvu, že sa môžu porúčať a majú si hľadať iného zamestnávateľa. Alebo kvalifikovaní lekári – síce vyhľadávaní odborníci na svojich pozíciách, ale už s nárokom na dôchodok. Kam to speje naše zdravotníctvo, podľa mňa v tomto smere veľmi upadá. Tak napríklad Žilinská fakultná nemocnica bola so svojimi lôžkovými oddeleniami spádovou oblasťou pre celé mesto so stotisíc obyvateľmi, pre priľahlé mestské časti, pre dediny a obce na širokom okolí. Teraz boli zrušené niekoľké lôžkové časti, medzi nimi kožné a pľúcne. Podľa odborníkov a vyjadrení politikov to nebude mať žiaden dopad pre nás samotných pacientov. Čo nie je pravda, lebo (čisto teoreticky, čo však nie je nemožné) ak by som mal byť v súčasnosti hospitalizovaný na niektorom z týchto oddelení vo vzdialenosti cca 30 km, moja manželka by ma nemohla prísť navštíviť každý deň, keď pôjde cestou z práce, tak ako tomu bolo v minulosti. Stálo by ju to jednak veľa voľného času, cestovné už takisto nie je najlacnejšie. Tu v našom meste sme mali všetko poruke a to sme ešte generácia mladších. Čo potom budú robiť starší a ozaj starí ľudia, pomaly nevládni dôchodcovia s nízkym príjmom? To si nechcem radšej ani vo svojej fantázii predstaviť. No, je to hrozná, ba až katastrofálna predstava. Boh nás ochraňuj pred negatívnymi dôsledkami takýchto transformácií a zdravotných reforiem. Toť, môj skromný názor.