Kto by nechcel byť vo svojom živote šťastný?

Ak nás niekto uráža, môžeme sa duchom povzniesť tak vysoko, že k nášmu majestátu urážky vôbec nedosiahnu. Proste nás takéto niečo banálne nesmie ovládať, nieto ešte rozhádzať. Dosiahnuť taký stupeň vnútornej slobody je obrovskou devízou do budúcnosti. Lebo ktovie, čo nás ešte čaká a neminie. Veď všetko v konečnom dôsledku závisí od nášho postoja k veciam, udalostiam, ľuďom. Keď sa dokážeme životu tvárou v tvár smiať, stávame sa nezávislými na svete a jeho biedach. Aj „akože“ zlo z pohľadu iných môže byť pre nás samotných požehnaním. Každá zmena nám môže poslúžiť k lepšiemu, k prospechu, k úžitku, môže spôsobiť v skutočnosti dobro, nie katastrofu, môže nás priviesť k väčšej harmónii ducha. Aj keď nás zasahuje a ohrozuje naozaj niečo negatívne. Náš interpretačný pohľad na realitu však nemusí byť až taký zlý, ako sa na prvé zdanie môže javiť. Najobvyklejším dôvodom nešťastia ľudí je ich osobné rozhodnutie byť nešťastnými. Všetko je také dobré alebo zlé, za aké to pokladáme, ako sa k tomu vo vlastnom vnútri, vo svojej mysli postavíme. Ak dostanete výpoveď – jeden to môže brať ako smolu, druhý ako dar. Ako smolu ten, ktorý skončí na úrade práce, ako šťastie ten, ktorý si našiel ešte lepšiu a zmysluplnejšiu prácu, možno aj ohodnotenejšiu.Problémy nie sú až také hrozné ako na prvé zdanie vyzerajú. Nesmú sa hodnotiť za horúca, ale s čistou, jasnou a chladnou hlavou, teda triezvo, možno i s odstupom času. Potrebujú rozumnú reakciu, nie príliš zbŕklu. Keď sme sa rozhodli cítiť sa zle, tak nemáme k tomu ani pocitovo ozaj ďaleko. Veď koľkých z nás relatívne uspokojuje pocit životného kľudu (po správnosti pokoja), keď nás nič a hlavne nikto neruší. A pritom nás v podstate samo o sebe toto nerušenie, či nenarúšanie našich výsostných vôd, v hĺbke duše ničí. Lebo skôr by nám pomohlo nejaké to rozčerenie hladiny, skôr by nám prospelo nejaké to trápenie. Ono nás irituje a vyvoláva v nás pozitívne pnutie. V ňom sa cvičí charakter a cibrí sila človeka. Možno nie tá telesná, ale určite duševná. Veď čo nás nezabije, to nás posilní. Človek si ihneď vykračuje radostnejšie, keď zo seba odhodí ťaživé bremeno vlastného ja, svojho sebectva. Keď dokáže s kľudom Angličana prekonávať nástrahy a prekážky, ktorému do cesty privial život. Keď sa s ich vyriešením stáva odolnejším, vyrovnanejším. Každý si je sám strojcom svojho šťastia, svojho osudu i vlastného sebavedomia. V tom je jeho múdrosť srdca i celého života, že dokáže rozoznať, čo je najpodstatnejšie. Že vie rozlišovať medzi pravými hodnotami, čo je dobré, krásne a lásky hodné. Veď kľúčom k dobrému životu je prejavená láska a konanie dobra. A v nich obsiahnutá sila ducha. I veľkorysosti a veľkodušnosti, ktoré tak často absentujú v našom správaní sa.Človek nemusí byť nešťastný ani vtedy, keď nič nemá, keď nevlastní žiadne majetky. To ho aspoň nesputnáva, ale ho priam oslobodzuje. Ten, kto nemá žiadne prostriedky a ani po nich netúži, môže byť bohatší ako tí, čo čosi majú. Vnútorne. Kto nič nemá, tomu aspoň nemajú čo ukradnúť. Nelipne na materiálnom bohatstve, a predsa sa zo života teší. Ako babička Boženy Nemcovej: „Šťastná to žena!“