So súvisiacou otázkou zásluhy ponúkam na zamyslenie niekoľko osobných postrehov. Synček dostal k narodeninám smetiarske auto a teraz, keď sa s ním hráva porozhadzuje hračky istého druhu, ktoré sa mu doň vopchajú. Najprv z krabičky povyberá obdĺžniky domina, potom zo skladačiek drevené zvieratá, súčiastky zo stavebnice lega, ďalej rôzne napájacie kocky, zo škatule najmenšie modely autíčok, sem-tam mini bábiky. A má náklad, ktorý preváža po všetkých miestnostiach bytu. Hovorí, že zbiera odpadky, ako to robia smetiari. Tých vídavame raz týždenne ráno pred bytovkou, keď máme namierené do škôlky. Sestrička túto jeho hru následne opakuje, lebo kým je braček mimo domu, ona má voľné pole pôsobnosti. Je logické, že ak sú obaja spolu, nastávajú škriepky a hádky. Z toho potom často vyplývajú i výprasky po zadku. Také naoko, aby boli aspoň z časti účinné a výchovné.Či je to tak alebo onak, výsledok je vždy rovnaký. Všade po celom byte sú „odpadky“, čiže rozhádzané hračky. No, a s upratovaním je vždy problém. Zvlášť po smetiaroch, ktorí majú za úlohu robiť poriadok a odvážať smeti. Ono to funguje tak detsky, svojsky. Nastúpiť musí poriadková čata – ocko a maminka, aby sa nepotkýnali na každom kroku. Samozrejme, snažíme sa do tohto diela zapojiť aj malých neporiadnikov. S trochou fantázie a tvorivosti ich donútiť aspoň čosi upratať, nech si zvykajú, že raz, keď podrastú, to bude iba na nich. Kde patrí táto kocka, alebo tamto zvieratko? Pomaly sa učia a snáď i naučia. Teší ma, že pri prechádzkach vidiac na zemi odhodený papierik zo žuvačky, obal z čokolády, šupku z banána, či pomaranča, povedia, že to sa nepatrí hádzať pod nohy, že to mali detičky hodiť do smetného koša. Ale ony samé sú schopné urobiť rovnako, neuvedomujúc si ešte zmysel pre poriadkumilovnosť. Inokedy zas nájdeme v obývačke po podlahe porozhadzované knižky. Chcú si vybrať z poličky tú svoju obľúbenú, ale popri tom vypracú obsah celého radu z police. A keby iba z jednej! Aj ockove a maminkine knihy sa povaľujú kade-tade. Nám to síce vadí, ale deťom vôbec. Čo tam po iných knihách, ak som našiel alebo našla moju milovanú. Rozčúlenie býva v takýchto prípadoch opodstatnené, ale zbytočné. Nič sa s tým nedá robiť. A basta! Zvlášť, keď vás malý drobec odzbrojí poznámkou: „Ale to nevadí, ocko, potom to uložíme.“ Je dobojované. Oplatí sa oponovať, niečo namietať? V podstate má ten chlapec pravdu a nevadilo by mu, keby to takto zostalo ležať aj týždeň. Čo z toho, že my máme radi všetko pekne usporiadané? Alebo keď vysypú obsah dvoch vriec so všakovakými hračkami a my s polovičkou zdolávame pomedzi ne akoby slalom cez bránky, v krajnom prípade hľadáme kúsok voľného miesta, kde by sa dalo stúpiť v prezuvkách bez nastraženej nášľapnej míny. Pripomína mi to atletickú disciplínu beh cez prekážky.V ich detskej izbičke sme to s manželkou už skúsili urobiť tak, že sme nechali neporiadok dva dni po sebe. A s nimi to ani nehlo. Čo tam po akomsi poukladanom, zaužívanom systéme vecí! Napokon, nie sme ich otrokmi. Otrokmi maličkostí, bezvýznamných detailov. Kategória poriadku existuje len v mysliach dospelých, pre menších je nepodstatná. Hraví šarvanci sa ňou nenechajú rozhádzať. A nás veľkých to vnútorne rozkolíše. Trápi nás, čo by povedala návšteva, keby to uvidela? Tí, čo mali, prípadne majú deti, pochopia to raz-dva. Bez emócií. Treba si viac vážiť puto ľudí, medziľudské vzťahy, rodinné väzby ako tie materiálne veci. Zdravá rodina má byť miestom milujúcej lásky a nie otročinou hmotných vecí, či zvykového mechanizmu a štruktúry poriadku. Manželka dostala výborný nápad. K sviatku medzinárodného dňa detí sme im objednali šmýkačku. Ihneď ako nám ju kuriér doručil, chceli sme ju vonku zmontovať. Počasie bolo proti. Búrka a trvalý dážď nám to popoludní neumožnili. A tak som podvečer vyniesol plastovú šmykľavú plochu do bytu i s balením príslušenstva na priliehajúce schodíky. Vnútri sme nainštalovali celý komplet a spúšťanie sa mohlo začať. Bolo že to detskej radosti! Ešteže momentálne o poschodie nižšie pod nami nikto nebýva. Lebo by ho asi vystrelo. Také to boli buchoty z naháňačky, kto sa viackrát spustí. Predbiehanie nemalo konca kraja až do zaspávania. Dnes ráno prebehla expresná kontrola, či je šmýkačka na svojom mieste. A opätovne sa mohlo začať šantenie. Pomaly by sme nestihli včasný príchod do materskej školy. To by nám tak chýbalo!Odmenou nám nakoniec bolo prekrásne synovo vyznanie: „Mám vás rád, urobili ste mi obrovskú radosť.“ Od štvorročného to znie ako duchovný balzam. Kde sa v ňom pozbiera toľko rozumnosti? Čo viac si môže človek v kútiku duše priať? Snáď len trošku viac toho poriadku od detských „odpadkov“. No, nie? A vôbec tu nejde o zásluhovosť, veď s malými deťmi to zažívame každý nový deň nanovo, vždy iba jeden jediný krát. Skutočne, žijeme len raz a práve pre prítomný okamih. Prečo zmysluplne nevyužiť túto nádhernú chvíľu nášho života? Ona sa už potom v budúcnosti nebude nikdy opakovať. Dnes na vonku svieti slniečko. Veľmi sa odporúča byť s deťmi na čerstvom vzduchu. Pohrať sa a ponaháňať. Ani nám dospelákom to nezaškodí. S dcérkou, ktorá momentálne spinká a odpočíva po chutnom obede, pôjdeme onedlho pre jej bračeka do škôlky. Keď sa vrátime naspäť domov, bude snáď z práce doma už aj maminka. Vynesieme na záhradu spúšťaciu kĺzačku a drobci sa môžu dosýta šmýkať. Oslávime pohybom ich sviatok, lebo neraz ich bude treba aj chytať. S manželkou si popri tom vychutnáme kávičku a možno i dobrý pocit. Veď detská radosť je zároveň i našou vlastnou radosťou. Zaslúženou? Odpoveď nechám pre zmenu na vás.
Medzinárodný deň detí u nás
Blíži sa sviatok všetkých detí, presnejšie 1. jún je medzinárodným dňom našich malých drobcov. Patrí sa im zablahoželať a nejako ich obdarovať. Aj keď mnohí z rodičov si možno povedia, že si to ich detičky vôbec nezaslúžia. Priznám sa, že takáto myšlienka sa i mne občas preháňa hlavou, keď nás naše milované ratolesti neposlúchajú. Potom visí vo vzduchu otázka – naozaj si čosi zaslúžia, či naopak nič si nezaslúžia? Odpoveď si musí dať každý otec a každá matka za seba, iní to za nás neurobia. Aspoň nie objektívne, lebo vlastné deti poznáme najlepšie iba my rodičia, čo sa o ne staráme dvadsaťštyri hodín denne s plným nasadením a ako len svojimi silami vládzeme. Ako dieťa som veľmi očakával slávenie svojho sviatku. Tešil som sa doma na hocijakú sladkosť a v škole na skrátené vyučovanie.
