Aj my sa máme viac usilovať o rozdávanie darov svojho srdca, ako len o dávanie hmotných podarúnkov a honosných materiálnych darčekov druhým. Potrebnejšie je obdarovanie láskou, hoci milovať znamená riskovať, že naša láska nebude opätovaná. Dúfať znamená riskovať, že sa sklameme. Napriek tomu musíme riskovať, lebo najväčšie riziko v živote je nič neriskovať. Človek,ktorý nič neriskuje, nič nerobí, nič nevidí, nič nemá a ničím nie je. Nemôže sa učiť, cítiť, meniť, rásť, milovať ani žiť. Nie nadarmo sa hovorí, že risk je zisk. „Všetko, čo konáme, je iba prostriedkom k cieľu. Jedine Láska je cieľom samým v sebe, lebo Boh je Láska“ (myšlienka blahoslavenej sestry Edity Steinovej). Láska je najkrajší a najhlbší cit, najkratšia cesta k sebe samému i k ostatným. Ona lieči ľudí dávajúcich i prijímajúcich. Ak nemáme vo svojom srdci lásku, je to tá najhoršia interná srdcová choroba. Koniec koncov láska je osud nás všetkých. Slovenský kardinál Jozef Tomko hovorí, že v podstatných veciach je dôležitá jednota, v nepodstatných sloboda, ale vo všetkých je potrebná láska. Vo všetko majte lásku. Našu lásku a otvorené blahosklonné srdce potrebuje každý človek, ale predovšetkým bezbranné a ľahko zraniteľné stvorenie, akým je malé dieťatko. Ono si vyžaduje našu obetavosť, prítomnosť, starostlivosť, trpezlivosť, opateru, pozornosť, podporu, pohladenie, povzbudenie, dôveru, dobré slovo a najmä veľa spoločne stráveného času. To sú podmienky jeho zdravého rastu, vývoja, napredovania, schopnosti zmeny a ďalšej tvorby vo vývine osobnosti. A hoci nás výchova našich ratolestí s manželkou neraz stojí veľa telesných i duševných síl, môžeme si s čistým svedomím povedať, že naozaj to stojí za to a oplatí sa namáhať, odovzdávať ďalšej generácii nádherný dych a vôňu života.
Odovzdávame vôňu a dych života
Príbeh o jednej starej žobráčke v Paríži hovorí, že vždy sedávala na tom istom mieste, mlčiaca a nehybná ako kameň. Nikdy nepozerala na žiadneho dobrodinca a nikdy nikomu ani nepoďakovala. V rušnom meste korzovalo okolo nej mnoho ľudí. Denne popri nej prechádzal aj básnik Rilke s priateľkou. Ona starene zakaždým dala nejakú mincu, ale básnik jej nedal nič. Na otázku priateľky, že prečo odpovedal: „Treba jej dať niečo pre srdce, a nie len pre ruku.“ Za určitý čas daroval žobráčke ružu. Vtedy sa stalo niečo neočakávané. Pozdvihla svoje unavené oči, na tvári sa jej zjavil nesmelý úsmev, vstala, s vďakou pobozkala dobrodincovi ruku a rýchlo odišla. Objavila sa až po týždni, opäť nehybná a nemá na svojom mieste ako predtým. Na otázku Rilkeho priateľky, že z čoho žila táto žena celý týždeň odvetil: „Z ruže, z daru srdca.“
