Otec, aký si otec?

V uvažovaní nad charakteristikou otca si pomôžem dojímavým príbehom. Teda aspoň vo mne hlboko zarezonoval. V jednej gréckej kolónii na juhu Talianska kedysi dávno nastalo také uvoľnenie mravov, neporiadok a neposlušnosť, že to bolo až príliš aj miestnym pohanom. Ľud poveril istého váženého a múdreho muža menom Zalaukas, aby vypracoval pre všetkých zákony a nariadenia k náprave morálky. S veľkou vážnosťou pojal túto úlohu a svedomito tvoril súbor príkazov a zákazov. Keď ale dielo dokončil a bolo spoločnosťou prijaté, prvý, kto sa proti ním previnil, bol jeho vlastný syn. Sudcovia ho odsúdili podľa zákonov, ktoré zostavil jeho samotný otec, a to ku strate oboch očí. Zalaukas bol nešťastný, ale ani mu len neprišlo na rozum prosiť o milosť pre svojho syna, a tak sa vyhnúť hroznému a desivému trestu. Otcovská láska našla iný spôsob prejavu. Sám sa ponúkol, že za syna obetuje jedno svoje oko. Rozsudok bol aj tak vykonaný – synovi vypichli pravé a otcovi ľavé oko. Syn mal takto stále na zreteli vlastné previnenie, ako i nesmiernu lásku svojho otca, ku ktorému cítil obrovskú vďačnosť za zachovanie zraku, hoci iba skrze jedno oko.Akú obetu by sme boli schopní urobiť my, otcovia, vo vzťahu voči vlastným deťom. Akú lásku k nám, ku svojim stvoreniam, má nebeský Otec? Je nám nielen prameňom, zdrojom, ale aj vzorom otcovstva. Spolu so žalmistom sa môžeme pýtať: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.“ Alebo na inom mieste Písma hovorí: „Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť.“ Boh neváhal vydať svojho jednorodeného Syna ako obetu zmierenia s hriešnym ľudstvom.Deti z materskej školy si už v piatok popoludní pripomenuli Deň otcov. Na spoločnej akcii s rodičmi v programe zarecitovali niekoľko básničiek pre ockov. Jedna pani učiteľka (mimochodom moja spolužiačka zo škôlky a základnej školy) povedala, že o otcoch je toho málo. A to asi preto, že mamy sú dôležitejšie. Odvážil som sa oponovať a tvrdil som, že bez nás (oteckov) by ani ich tu na svete nebolo. Nasledovalo popoludnie plné hier s deťmi, na rôznych stanovištiach. A hlavne, grilovačka. Konečne sa i počasie umúdrilo a doprialo nám lúče hrejivého slnka. Tak nás otcov toto pekné podujatie hrialo nielen na duši, ale aj zvonka. Zapamätal som si zopár veršíkov, ktoré nám naši drobci predniesli. Napríklad: „Čo nám dnes deťom k šťastiu treba? Každý sme jedna rodinka v náručí svojho ocinka. A čo sa dnes všetkým ráta? Mať ocka ako kamaráta.“ A aj ďalšia je milá riekanka: „Auto, auto, autíčko, riadi ho môj tatíčko. Ja sa naňho dívam, z okienka mu kývam. Môj ocko je veľmi milý, stojí pri mne v každej chvíli.“ Možno tie citácie nie sú presné, ale od našich šikovných detí pri srdci potešili. Dnešnú nedeľu vyvrcholil Deň otcov organizovaným stretnutím na letisku nad našou obcou. Už tradične sa tu každý rok koná podujatie „Otcovia deťom“. Myslím, že to bol jedenásty ročník. Deti majú možnosť hier, súťaží, obdivovať terénne autá, vojakov, hasičov. Dokonca dnes bol prevádzkovaný i vyhliadkový let vrtuľníkom. Naši drobci si zaskákali na trampolíne, povozili sa v autách, zahrali sa v stanoch. Škoda len, že oba zakúpené balóny nám cestou domov praskli. Ináč to nemalo chybu. Deti boli spokojné. A my, samozrejme, s nimi.Vrátim sa však na začiatok príspevku, kde som položil rečnícku otázku. Aký otec som? Neviem. Odpoveď nie je jednoznačná. Tak ako robili chyby naši malí nezbedníci vo veršovačkách, tak aj ja robím chyby pri výchove. Bez toho sa azda ani nedá zaobísť. Sú to chyby väčšinou z nevedomosti, lebo otcom nie som dlho. Niekedy vyplývajú z náladovosti, ako sa človek vyspí. Inokedy sú kolísavé, akoby podľa momentálneho počasia. Najviac sú to ale chyby z lásky, keď sme pri detskom drilovaní príliš mäkkí a prehliadame možno i neprehliadnuteľné prehrešky. Alebo naopak, keď sme na druhej strane až prehnane prísni a trestáme bezvýznamné maličkosti. Vlastnosti a charakter otca by sme však najlepšie dokázali prejaviť až v ťažkých životných skúškach. Boli by sme schopní obety ako Zalaukas zo spomínaného príkladu? Ťažká otázka! Ale odpoveď by mala byť rovnaká. Otec, aký si teda vlastne otec?