Keď som bol počas štúdií doma na vakáciách, prízvukoval mi, aby som sa u nich (u starých rodičov) zastavil aj každý deň. Keď pôjdem z kostola, aby som ich dom neobišiel. A veru, rád som tam chodieval. A nemuseli mi to ani hovoriť. Bral som to akosi automaticky, ako prirodzený prejav lásky a vďaky. Vždy, keď som odchádzal, starký ma vyprevádzal až ku bráne a urobil za mnou rukou kríž. To na znak požehnania, aby sa mi dobre vodilo. Ten kríž však neurobil len pri mojom odchode, ale pri každej jednej návšteve. Všetkých takto zvykol požehnávať. Aby Boh sprevádzal naše kroky nielen po pozemských uliciach, ale i po ceste životom. Silu tohto otcovského požehnania sme neraz pociťovali. Teraz sa naše kroky uberajú smerom k cintorínu, k ich hrobom, kde títo naši verní zosnulí odpočívajú v nádeji na vzkriesenie. Snáď sa zhora na nás pozerajú a sledujú ako žijeme, či sme hodní toho požehnania, či si ho vôbec zaslúžime. Pre človeka dnešnej doby nie je ľahké byť stále v stave milosti. Lenže Božiu milosť potrebujeme ku spáse, k blaženému večnému životu. Novembrové dni sú pre nás mementom, aby sme nezabúdali, že nevieme ani dňa, ani hodinu, kedy nás Boh odvolá zo života a povolá z tohto sveta do večnosti. Je preto dôležité, aby sme nemali svedomie iba ako vozovú plachtu, cez ktorú kadečo prepadne. Aby sme dokázali rozlišovať medzi dobrom a zlom, medzi ťažkým a všedným hriechom. Aby sme rozpoznali hranicu skutkov medzi dovoleným a zakázaným. Keď budeme mať citlivé svedomie a budeme sa vyhýbať príležitostiam k pádu, potom sa nemáme čoho báť. Ani smrti, pri takomto vedomí si môže pokojne prísť. Trvalý stav milosti je možné s Božou pomocou dosiahnuť. Lebo nebo je v nás samých, len ho musíme v našej duši objaviť. Keď nám srdce nič nevyčíta, je to pozitívne znamenie. Odkladať však svoje obrátenie sa nemusí vyplatiť. Za zmienku stojí citát od svätého Augustína: „Z toho, že ti Boh prisľúbil odpustenie, sa teš, ale zajtrajšok ti prisľúbený nie je.“ Je dôležité dobre sa správať nielen k druhým, byť vzorným príkladom vlastným deťom, odovzdávať im múdrosť života, ale zároveň je potrebné starať sa o svoju dušu, o jej spásu. Aj Augustín viedol dlho hriešny život, no napokon dosiahol po úpenlivých modlitbách svojej matky Moniky milosť obrátenia a nápravy. Vykonal potom ešte veľa dobrého, ale aj tak sa vyznával: „Neskoro som Ťa začal milovať, Krása tak stará a tak nová, neskoro som Ťa začal milovať... Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po Tvojom pokoji“ (Vyznania, Kniha desiata, kapitola 27).Je vskutku opovážlivé spoliehanie sa na Božiu milosť, že keď budem starý, na dôchodku, potom sa budem venovať duchovným veciam. Človeče, aby si ten čas vôbec niekedy aj mal! Kristus je náš ideál už tu a teraz a Boh je náš cieľ takisto už tu a teraz. Nejaké potom už totižto nemusí existovať. A čo tvoja večnosť? Oplatí sa s ňou hazardovať? Veď ona sa každému jednému z nás začala tu na zemi za tohto života. Je iba na nás ako ju žijeme. Smrť bude iba nevyhnutným prechodom na druhú stranu. Istej rehoľnej sestre neveriaci lekár povedal: "Budete zaiste prekvapená, keď po smrti nič nebude". Ona mu odpovedala: "Ale ako budete prekvapený vy, keď tam niečo bude."
Pekné sú spomienky na zosnulých
Mesiac november sa svojou povahou stal nostalgickým. Spomíname si na našich drahých zosnulých. Skrze spomienky zaletíme do minulosti, v pamäti sa nám vynárajú rôzne zážitky spojené s tými, ktorí nás predišli do večnosti. Veľmi rád si spomínam na starého otca z otcovej strany (toho z maminej vetvy som, žiaľbohu, nepoznal), ktorý ma mal veľmi rád a mnohému ma priučil. Mal všakovaké dobré zvyky a jedným z nich bolo, že vždy, keď sa vrátil domov z nejakej cesty, z roboty, zo stavby, z role, tak si odkrojil smidku chleba a samú ju zjedol. Pre nás mnohých je to dnes už možno iba ten obyčajný chlieb, suchý krajec, ale pre neho tak vzácny každodenný chlebík ako chutný pokrm, ktorý veľakrát nebol v domácnosti takou samozrejmosťou. A keďže nielen z chleba je človek živý, tak sýtil i svoju dušu – návštevou kostola, kedy sa len dalo a bolo to pre neho možné. Bol nám vnúčatám dobrým príkladom, ale v prvom rade svojím deťom vzorom hlboko veriaceho otca, dôverujúceho Bohu.
