Pomaturitné stretnutie - po 25 rokoch

Na uvedený dátum naplánovali naši spolužiaci (organizačný tím) zo žilinského gymnázia na Veľkej okružnej stretnutie po 25 rokoch od maturitnej skúšky dospelosti a od opustenia brán tejto strednej školy. Po neserióznom postupe jednej z reštaurácii v centre mesta sa menilo miesto stretávky i styčný zvítajúci bodNašiel sa aj dobrý známy a majiteľ baru, ktorý bol na poslednú chvíľu ochotný nás prijať v rodinnom podniku. Na terase v tichom a útulnom prostredí sa nás zišlo z 33 spolužiakov rovných 25. Aká to symbolika! Len dúfam, že po 33 rokoch nás bude zúčastnených všetkých 33. Milým prekvapením bola prítomnosť štyroch našich profesoriek. Okrem triednej pani profesorky a zároveň našej francúzštinárky to boli profesorky biológie, matematiky a slovenského jazyka. Po počúvateľnom príhovore jednej zo spolužiačok v zmysle poďakovania nielen prítomným, ale myslím, že i ostatným vyučujúcim na gymnáziu, nasledovali krátke pozdravy zo strany profesoriek. Spomínali si na nás len v dobrom, aj keď zo stoviek, ba tisícok študentov, ktorí prešli za dlhé obdobie pedagogickej praxe akoby cez ich ruky, mali právo na niektorých si nespomenúť. Samozrejme, že pochvaly sa počúvali dobre, ale v skutočnosti sme boli naozaj výborná trieda, podľa ich názorov i výnimočná a dosahujúca vynikajúce študijné výsledky. Veď ani jednej z ďalších tried sa napríklad nepodarilo všetkým spolužiakom získať na vysvedčení samé jednotky z tak ťažkého predmetu ako bola vtedy (vďaka prísnemu profesorovi) vychýrená občianska náuka. Tak ako boli pre nás naši profesori osobnosťami, tak sa nám teraz dostalo od nich ocenenia, že aj my sme už vyrástli v zrelé samostatné osobnosti. Po dámach služobne staršej generácie sa dostal k slovu každý jeden z nás. Informovali sme sa o zmenách, ktoré u nás nastali za uplynulých päť rokov, teda od posledného pomaturitného stretnutia. Nechcelo sa nám veriť ako rýchlo ten čas ubehol, veď akoby sme sa včera rozlúčili a dnes pokračovali v nedokončených rozhovoroch z predošlého dňa. Hovorili sme o osobnom živote, o zamestnaní, o novotách v rodine, a neskôr aj o politickej situácii, ktorá sa razom zvrtla, čo som prorocky predpovedal. Nevynechali sme ani spomienky na študentské roky nad albumom fotografií z tej doby. Prostredníctvom mobilov sme si poukazovali svoje ratolesti, ktoré rastú ako z vody. Ak som to poriadne zrátal, tak piati máme celkom malinké deti (z toho dvaja po takmer dvadsať ročnom odstupe, čo je obdivuhodné!). Tí usilovnejší v tomto smere by sa už mohli tešiť na vnúčatá, už majú vysokoškolákov. Ďalší prežívajú rodičovské problémy s puberťákmi. Síce sú ešte aj takí, ktorí žijú single, ale ako som to pozoroval, tak všetci vyzerali šťastne. Úspešní ľudia, učitelia, podnikatelia, lekári, sudcovia, atď., mal som perfektný dojem, i zo sviežo vyzerajúcich profesoriek, ktorým vek by sa ťažko odhadoval. Dobrý pocit zo vzájomných debát menších okruhov utvorených už za študentského obdobia pri pohostinných stoloch reštaurácie ma vnútorne napĺňal a povzbudzoval. Aké krásne a nákazlivé dokáže byť šťastie ľudí, ktorí kedysi drali spolu školské lavice. Rýchlo uplynul spoločne strávený večer, ktorý sa natiahol až dlho do noci, debaty by nemali konca kraja, veď sme si mali čo povedať. Ale bolo treba ísť i domov, predsa tam na nás čakalo rodinné šťastie. Milí spolužiaci, panie profesorky, ďakujem za príjemne strávený čas a všetkým vám toto životné šťastie prajem a teším sa na ďalšie stretnutia.