Postrehy zo strechy našich ulíc

Napravo i naľavo odo mňa som si prezeral výklady malých obchodíkov, kde sa už viac ako iba sporadicky, práve v tomto ročnom období, začali objavovať tablá našich súčasných maturantov. Tak ako to býva každoročne, aj teraz sa predbiehajú v nápaditosti svojho už „dospeláckeho“ výtvoru. Mladé tváre, ktoré sa na vás z jednotlivých fotografií vo väčšine prípadov usmievajú, takisto majú svoje pozadie i všakovaké pózy. Niektoré sú riadne vyumelkované, iné pritiahnuté za vlasy, ďalšie cool imidžové, či možno až príliš extrémne, alepodľa môjho názoru sú najkrajšie tie skutočné, pravé a pravdivé, čiže prirodzene vyzerajúce. Ale i to je vec vkusu každého jedného z nás. Alebo lepšie povedané – vkusu tých mladých. Cestou som prechádzal popri kostole, samozrejme nedalo mi nezastaviť sa. Ach, aké úžasné ticho tu panovalo! A to som bol len cez dvere od rušnej ulice námestia, ale ten pokoj bol blahodárny. Interiér kostola bol síce trošku tmavý, ale za krátky rozhovor to stálo. Aspoň jeden desiatok z ruženca svetla, ktorý tu na maľbách chýba, lebo ho iba nedávno zaviedol blahoslavený pápež Ján Pavol II. Pomaly som sa približoval už k cieľu mojej púte. V mierne stúpajúcom kroku som vošiel do areálu po novom fakultnej nemocnice. Spočiatku to vyzeralo ako na tržnici – tam butik so šatstvom, novinový stánok, pekárenské výrobky, zelovoc, mäsná, ďalšie odevy, obuv, cukrárenský predaj, bufet. Komercia vládne aj tu. No bodaj by aj nie, keď sa tu denne premelie toľko ľudí, a medzi nimi i ja. Občas tu tiež niečo nakúpim cestou späť. Tunajšia nemocnica má okrem oddelenia, ktoré navštevujem, aj jedno výnimočné miesto. Je to malá kaplnka, ktorú takisto nikdy neobídem. Dnes som tu však zažil šok. Ako vstúpim, tak počujem hlučné vyjadrovanie, nejaký rušivý element. Pani v stredných rokoch, jak vyvoláva tak vyvoláva z mobilu. No, lepšie miesto si naozaj nemohla na telefonovanie nájsť, veď tu bola sama. Prepáč, Pane Ježišu, na Teba by som bol úplne zabudol. Bol si tu s ňou Ty, tak jej to odpustíme. Na autobus domov som sa musel ponáhľať, preto sa moja pozornosť sledovania okolia a okoloidúcich rapídne zhoršila. Ale aj tak, Bože, vďaka. Toto dopoludnie bolo zaujímavé a krásne. Už sa teším na manželku a naše detičky pri spoločnom rodinnom obede.