Prejavy duchaplnosti prostých ľudí

To boli síce neprikázané cirkevné dni, ale tuším, že ich mal niekedy prostý ľud radšej ako tie cirkevnou vrchnosťou stanovené. Zvlášť to boli spomienky na akúkoľvek Pannu Máriu. Ťažko pracujúci ľudia na poliach, domácich statkoch, hospodárstvach, ako aj murári na stavbách si mohli v tieto dni oddýchnuť.Samozrejme, keď bolo treba a situácia si to vyžadovala, aby sa predišlo väčším škodám, pracovať bolo povolené. Priam by som povedal, že až nevyhnutné, veď pre živobytie bolo potrebné uchrániť úrodu, dobytok, či strechu nad hlavou pred živelnými pohromami. Pamätám si, že starý otec na sviatok Zoslania Ducha Svätého doniesol vždy domov konáre z lipy s krásnymi zelenými listami, niekedy aj s rozvoniavajúcim kvetom (keď už bola lipa na tento sviatok rozkvitnutá, lebo to nebýva každý rok tak neskoro ako tohoročné dni Ducha) a pozakladal ich za starý kredenc. Kuchyňa bola takto nádherne symbolicky vyzdobená. Ako malému dieťaťu, ale aj neskôr už ako študentovi sa mi tento zaužívaný zvyk veľmi páčil. Na Svätodušný pondelok boli listy síce zvädnuté, ale veľavravné. Svetská sláva, poľná tráva – ako vravieval. So starým otcom sa táto tradícia z našej rodiny akosi vytratila. A to bude ku koncu tohto roka 20. výročie od jeho smrti. Tak ho Pán Boh osláv večnou slávou. Ja mám dnes práve dvadsať rokov, čo som ukončil vysokoškolské štúdia. Ale aby som neodbočoval. K tomu príbehu. Od starkého mám vzácnu knihu Spomienky slovenského maliara od Jozefa Hanulu. Majster maľby, zvlášť nástennej v mnohých našich chrámoch rukami zbudovaných, rozpráva príhodu, ktorá sa mu stala pri výmaľbe kostola v našej susednej obci Višňové pri Žiline. Farár Frátrik v deň púte pri obede hovoril zídenej spoločnosti, ako jeho predkovia prišli k takémuto menu. Istý mních, fráter chodil po kázaní a raz ho zemepán pozval vo svojej dobrosrdečnosti, aby bol jeho hosťom, kým neskončí svoje poslanie v okolitých dedinách. Zemepán bol veselý muž a mal rád žarty. Na meniny sa zišlo v jeho dome veľa známych. Ako menu bolo upečené prasiatko a fráter dostal tú česť načať ho. Hostiteľ mu vraví: „Čo vy urobíte teraz tomu prasaťu, to isté urobím potom ja vám.“ Fráter rozmýšľal, ale zachoval si duchaplnosť. Odrežem ucho, prídem o ucho, alebo nohu... No nemal na výber, nejako začať musel. Počkaj, už viem, čo urobím, to mi ty iste neurobíš. Ľavou rukou chytil prasaťu chvostík, podvihol ho a ukazovák pravej ruky vopchal do vnútra a oblizol si ho. Tento žart sa všetkým tak zapáčil, že fráter si získal spoločenské uznanie. Zemepán potom frátra oženil, za ženu mu dal svoju chyžnú. Ich syna každý volal po ňom „frátrik“ a zostalo im aj ako rodinné meno. Môj starý otec rád spomínal opísanú udalosť a vždy sme sa na nej pri rodinných príležitostiach z chuti nasmiali. Škoda len, že prejavy duchaplnosti už nevieme tak dobre využívať ako kedysi naši prostí predkovia.