Slávnostným kazateľom na rosinských hodoch bol dôstojný pán Jozef Šelinga, ktorý sa vo svojej homílii zamýšľal nad tým, čo si pamätáme my skôr narodení. Keď sa rôzne ideologické systémy snažili vybudovať svet bez Boha podľa téz niektorých filozofov a mysliteľov. Ich úlohou bolo zabíjať Boha v srdciach ľudí. Vyhlasovali, že Boh musí zomrieť, aby človek mohol žiť. Myšlienky na Boha treba obrátiť smerom k ľuďom, aby sa z takejto lásky dosiahol raj na zemi. Vieme veľmi dobre, aké bolo napokon ovocie tohto pozemského raja. Stačí navštíviť koncentračné tábory. Rozsudky neľudských režimov nájdeme už len v archívoch a zbrane v múzeách, ale Kristus žije stále. A my, tak ako svätá Katarína Alexandrijská, máme dokazovať svoju bezvýhradnú vernosť Cirkvi. Nielen dovtedy, pokiaľ nám to niečo dáva a vyhovuje nám to. Nielen prázdnymi sľubmi, pokiaľ nás to nič nestojí a neohrozuje nás to. Ale aj vtedy, keď si to od nás vyžaduje obety (možno aj holý život). To je vernosť na úrovni kvality vzťahu, ktorým dokazujeme svoju lásku Kristovi aj napriek našim pokleskom a pádom. Ba ešte práve o to vrúcnejšie. Lebo takisto je to i s ľudskou vernosťou. V manželstve je tiež potrebné dokazovať si vernosť tým, že sa stále milujeme. Dôkazom nemá byť iba automatické trvanie manželského sľubu v čase, ale aj prehlbovanie vzájomného vzťahu v rodinnom spoločenstve prostredníctvom skutkov lásky. Veď na verného spravodlivosť milostivo zhliadne z neba. Kristus pred Pilátom vyznal, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Že On sa na to narodil a na to prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravde. Jeho kráľovstvu nebude konca. Buďme vernými svedkami Božieho kráľovstva tu na zemi ako svätá panna Katarína, ktorá obetovala zaň vlastný život. Mučeníckou smrťou potvrdila vernosť Kristovi, v ktorého uverila. Ani my sa nedajme oklamať tomuto svetu, v ktorom už viac vládne atmosféra života bez Boha. S poľutovaním musíme konštatovať, že za socializmu chodilo do kostola viacej ľudí. Ľudia si svoju vieru viac vážili. Dnes, keď je sloboda, niet sa načo vyhovárať. Ľahostajnosť vstúpila do ľudských príbytkov. Ale Kristus Kráľ stále panuje aj nad nimi, lebo On premohol svet. On je Cesta, Pravda a Život. A na rozdiel od nás On zostáva verný. Najvernejší!
Slávnosť Krista Kráľa ako cirkevný Silvester
Včera sme slávili v našej farnosti hody. Sviatok svätej Kataríny Alexandrijskej pripadol presne na nedeľu a liturgicky mala teda prednosť záväzná slávnosť Krista Kráľa. Napriek tomu sme si spomenuli na patrónku našej obce. Boli to radostné hody, lebo tento rok nepripadli na adventné obdobie ako sa to vo väčšine prípadov stáva. Slávnosť Krista Kráľa, Pána zeme, neba i celého vesmíru, je poslednou nedeľou cirkevného roka. Ňou sa končí druhá časť cezročného cirkevného obdobia a od nasledujúcej nedele sa začína nový cyklus adventom – obdobím prípravy na sviatky narodenia Pána (Vianoce). Slávnosť Krista Kráľa je akoby cirkevným Silvestrom. S jediným rozdielom, že Pánovi dejín neodpaľujeme pompézne ohňostroje ako je zvykom na záver kalendárneho občianskeho roka. A Kristus by si to za svoje vykupiteľské dielo určite zaslúžil, lenže On to k svojej sláve nepotrebuje.
