Slová tiahnu, ale príklady priťahujú

Svätosť je pre Cirkev a každého jej člena základnou normou viery a života. Na dokonalosti svätých vidíme Boží zámer s nami všetkými. Svätí svojím životom dokazovali Ježišovo evanjelium, uskutočňovali ho a praktizovali vždy, všade a za každých okolností. Boli to jednoduchí hrdinovia všedných dní. Až vtedy budú ľudia skutočnými ľuďmi, keď budú žiť sväto, a to doslova. Každý z nás by mal byť svetlom, aby žiaril pre druhých. Aby bolo každodennú svätosť na nás vidieť aj v ďalších od Boha nám dopriatych dňoch života. Boh každému určil koniec času pozemského, všetci sa máme vrátiť do domu svojho nebeského Otca. Spôsob ako získať nebo poznáme, je to jedine svätosťou života. A svätosť sa nedostáva len tak do vienka, k svätosti sa musíme dopracovať sami. A to tak, že sa snažíme čo najviac zobrať na seba Ježišov štýl života. Stať sa mu blízkym a vnímať všetko, čo nás v živote postretne Jeho očami. V takomto duchu a očakávaní i okamihu smrti sa máme pripraviť na naše stretnutie so Stvoriteľom, lebo ľudstvo proti smrti ešte nenašlo žiadny zázračný a účinný liek. Keďže sme všetci súčasťou večnosti, smrť nás nemusí desiť a naháňať nám strach. Musíme sa naučiť s ňou žiť. Obdivuhodné vyznanie v bázni pred smrťou vyjadril sv. Augustín: „Stvoril si nás pre seba a nespokojné je naše srdce kým nespočinie v Tebe, Bože.“ Terajšie dvojdňové prepojenie sviatkov Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých urobila Cirkev zámerne. Spája takto časnosť s večnosťou, život so smrťou, aby nám poukázala na náš tuzemský cieľ so zameraním na večnosť. Hľadať pravdu, milovať krásu, chcieť lásku, konať dobro, to je naša stavovská povinnosť. Len tak si môžeme zaslúžiť ako odmenu za spravodlivý boj a dobré vykonané dielo večný život v nebeskom kráľovstve. Spomíname si teda nielen na svätých, ale aj na ostatných ľudí, ktorí odišli domov, do svojho pravého domova - k Bohu. To teda znamená, že tí, čo nás predišli do večnosti, nezomreli iba do hrobu a zániku. Tak ako povedala sv. Terézia Ježiškova: „Nezoberie ma smrť, ale Boh.“ Napokon smrť prekonáme tým, že v nej objavíme a odhalíme samotného Boha. Kým teda žijeme, máme splatiť dlh našim zosnulým. Nielen kyticou kvetov položených na ich hrob, ale aj modlitbou za nich: Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú vo svätom pokoji. Amen. V prvom rade sa najskôr ale musíme naučiť nosiť kvety živým, lebo keď už budú mŕtvi je neskoro za nimi nariekať. Aj keď z ľudského pohľadu ide v skutočnosti viac o smútok, zármutok a nostalgiu za zomrelými, z Božej perspektívy sa nám treba tešiť a radovať z večnej blaženosti a spásy nesmrteľnej duše človeka. V nádeji na vzkriesenie z mŕtvych a na blízke stretnutie so svätými a vernými zosnulými v nebi si pripomínajme každodennú realitu smrti pozdravom starých mníchov: „Memento mori!“, čo v preklade znamená: „Pamätaj na smrť!“, aby sme raz aj my sväto a verne zosnuli v Pánovi.