Spomienka na otecka ma napĺňa nádejou

Mama sa z toho nervovo zrútila a istú dobu nás vychovávali starí rodičia. Samozrejme, pomáhali nám aj naši krstní, ujovia, tety, strýkovia, príbuzní. Jedna z toho mála spomienok na nášho ocka, ktoré fyzicky, teda okrem rodinných fotografií, vlastním je aj vyše päťdesiatročný zachovalý starý časopis. Bulletin „Vojenský železničář“ bol vydávaný v minulosti pre vnútornú potrebu železničného vojska. Základnú vojenskú službu v ňom vykonával i môj otec, nakoľko bol vyučený ako strojný zámočník. V prvom čísle bulletinu z roku 1960 sa okrem iného písalo aj o hrubých priestupkoch proti zásadám socialistických vzťahov a používaní nedovolených foriem výchovy, neprípustných v ľudových armádach. Jednoduchšie vyjadrené slovom šikanovanie. Výchovné metódy niektorých slobodníkov prekročili hranice dovoleného. Dôstojníci sa pýtali tak ako znel názov článku: „Jak se to mohlo stát?“ Bulletin vychádzal v českom jazyku preto som použil autentické české názvy. Z obsahu článku vyberám pasáž, ktorá opisovala príbeh môjho otecka z čias vojenčiny, preloženú do slovenčiny. „Keď „tečú nervy“ je to zápeklitá záležitosť. Človek je nádoba krehká a tiež veliteľ mužstva je len človek. Ak má niekto z jeho družstva sústavne neustlanú posteľ, čo urobí? Strhne mu prikrývku na zem a nechá postihnutého trénovať po večierke? To vtedy, keď mu povolia nervy.Alebo... alebo volí takú cestu, ako desiatnik Ďuroška. Ten si poradil s vojakom Holubom, ktorý tvrdil, že za päť minút od budíčku do rozcvičky proste posteľ ustlať nedokáže, trochu ináč. Niekoľkokrát mu najrýchlejší postup znova ukázal, prakticky s ním precvičil a potom jedného dňa...Ráno sa veliteľ brigády desiatnik Ďuroška prebudil ako obvykle o trištvrte na šesť. Posteľ si však neustielal. Pustil sa do toho až o šiestej, keď vstávali všetci. Ustlal sebe a ešte „pichol“ Holubovi. O šiestej aj päť minút nastupoval na čele družstva ku rozcvičke. „Chcel som dokázať, že to ide“, povedal neskôr, keď hovoril o svojich skúsenostiach. „Trošku sa tomu chlapci divili, a nielen Holub“, usmial sa potom a dodal: „Preháňať bezmyšlienkovite vojakov, tým veľa nedokážete. Hlavné je, ísť im príkladom.“Niekomu teda povolia nervy, iný jedná ako desiatnik Ďuroška. Čo je lepšie? Iste to viete. A keď nie, spýtajte sa v rote poručíka G. Vojaka Holuba vám neprechváli, ale jedno je isté: od určitej doby máva posteľ ustlanú včas. Ako je vidieť, býva radno držať nervy na uzde.Veliteľ ľudovej armády nie je len odborníkom, ale predovšetkým politickým vedúcim a vychovávateľom svojich podriadených. Jeho politická i odborná vyspelosť a morálny profil musia byť vzorom.“Odhliadnuc od politického nádychu úryvku článku z doby minulého komunistického režimu, môže byť opisovaná udalosť aj súčasnou realitou, niekde v inakšom prostredí, či v inom zamestnaní alebo pri obdobnej činnosti, prípadne v podobných situáciách. Človek sa v nich nachádza dennodenne. Všetko však záleží od prístupu nadriadených, od šéfov v práci, od manažérov nášho osobnostného rastu. Táto ojedinelá spomienka na otecka ma utvrdzuje v presvedčení, že bol dobrým človekom. A hoci psychicky nezvládol nástrahy života a príliš rýchlo mu podľahol, vyjadrujem mu vďaku za to, že mi dal život. A to je pre mňa to najkrajšie, čo mi mohol dať. Ďakujem mu aj za tých hoci krátkych päť a pol roka, čo žil s nami. Určite, veľmi mi chýbal i mojim dvom sestrám pri výchove, pri radostiach a starostiach našej detskej duše. Určite chýbal našej mame, jeho manželke, ktorá nás následne sama s nesmiernou láskou a obdivuhodnou starostlivosťou pripravovala do života dospelých. Našťastie, našlo sa tiež mnoho dobrých ľudí, ktorí nám pomáhali a nezištne v duchu kresťanskej lásky podporovali siroty a vdovy. Aj im som vďačný za to, kým teraz som.Otecko náš, odpočívaj v pokoji! Verím, že raz sa všetci spolu znovu stretneme...