Nádherné teplé lúče slnka, svieži vzduch lesa a rozkvitnutá jarná príroda má svoje čaro. A tá rodinná idylka, to sa nedá ani slovami opísať. Veď takto na prechádzke do prírody sme vlastne spolu ešte ani neboli. Dúfam, že uznáte, že s tak maličkými deťmi, to nie je len také jednoduché kdesi ísť, nieto sa ešte vybrať do hory. Ale dnes toto konštatovanie neplatilo. Vybrali sme sa a oplatilo sa. Neľutujeme ani unavené nohy, možno i celé telo, ktoré pocítime zajtra. Čistá hlava, prázdny byt a my niekde v kúsku pozemského raja, uprostred vysokých smrekov, vo vôni čerstvo rezaného dreva. To vysvetlím na záver. Rozložili sme sa na čistinke, založili malý ohník a opekali. Ako málo stačí ku šťastiu. Aká krása sa nám tu zračila v našich deťoch. Boli obidvaja úžasní, bol to pre nich (ale i pre nás s manželkou) nezabudnuteľný zážitok. Byť tak ďaleko od domova, ale bližšie k nebu. Všetko obdivovali, všetko si prezerali, všetko chceli skúsiť – proste objavovali nový, pre ne zatiaľ neznámy, neobjavený svet. A keby ste ich videli ako si tam pobehovali, naháňali sa, výskali, skákali a tešili sa. Zaujímavé divy sa diali okolo nich – pobehujúce mravčeky, suché šušky, šumenie trávičky, spev vtákov, kukanie kukučky, ďobanie ďatľa... A nadovšetko čistá chladná osviežujúca voda, ktorú som im priniesol z neďaleko prameniacej studničky. Až tak ich ústa osviežila a ovlažila. Dcérka sa medzitým vyspala v kočíku a zvyšok oddychoval v tieni na deke. S malým synom sme medzitým obdivovali ako tu ujo pilčík zrezával stromy a traktor ich zvážal na okraj lesa. Veru, to sa nám tu dejú veci. Nebol som v Brezníku už zo tri roky, ale zmenil sa na nepoznanie. Vyrúbané pláne, miestami skoro až holoruby, riadne preriedené smreky. Možno ich už bolo treba vyrúbať, ale moja duša zaplakala. A potom povedzte deťom, že večne spievajú lesy. Cesta návratu bola náročná, ale malý syn, ktorý sa chcel niesť na koníku, ju zvládol hrdinsky. Celú trasu prešiel po vlastných a čo je podstatné - vôbec ho neboleli nohy. Takto si začal odratávať svojich prvých sto jarných kilometrov. Bol som na neho pyšný. A teraz mi niekto povedzte, či nemám vedľa seba skvelú ženu!
Večne spievajú lesy?
Mám skvelú manželku. Možno sa niektorí opýtate prečo, alebo ako to myslím. Hneď vám to vysvetlím. Dnes ráno dostala skvelý nápad, zahlásila malým drobcom, že ideme na výlet. A už aj chystala veci – nejaké to oblečenie pre istotu (čo ak náhodou bude fúkať vietor, alebo niekedy udrie blesk aj z jasného neba), zabalila jedlo a tekutiny (samozrejme, že iba nealkoholické) – nejaké malinovky a džús. Ja som narýchlo do ruksaku vopchal zápalky a nožík, aby sme úplne „nevyhoreli“ – veď povážte, ísť do lesa, či v našom nárečí lepšie uvedené do hory, bez týchto pomôcok je opovážlivosť a veľká odvaha. Cestou sme sa zastavili v obchode na čerstvý chlieb a špekáčiky. No, a vydali sme sa na dlhú trasu do obľúbenej horičky Brezník, nachádzajúcej sa v katastri našej obce. S dvoma malými deťmi – trojročným chlapcom a o rok a pol jeho mladšou sestričkou v kočíku, to naozaj trvalo dosť dlho. Ale stálo to zato.
