Nielen otcovia a matky, ale aj vychovávatelia a pedagógovia si musia byť vedomí tejto povinnosti. Lebo to, čo dnes zasejeme, to budeme v budúcnosti žať. Preto je nevyhnutné veľmi dobre poznať najpodstatnejšie podmienky kvalitnej výchovy a trpezlivo ich uplatňovať vo vývinovom procese mladého človeka od počatia až po dosiahnutie veku jeho dospelosti.
Vychovávať teda znamená pôsobiť na vnútro dieťaťa, aby bola v ňom vyvolaná primeraná a žiaduca reakcia jeho schopností, predispozícií, vlôh, nadania - po stránke rozumovej, emocionálnej, psychologickej, psychickej, duchovnej a sociálnej. Takáto interakcia má za pomoci zainteresovaných na výchove harmonicky prispieť k rozvoju dieťaťa, jeho formácii a nasmerovať ho k dosiahnutiu životného cieľa, teda ku spáse jeho nesmrteľnej duše.
Dokonalá a úplná výchova tak nesmie zostať iba na úrovni prirodzených schopností človeka. To by bol veľmi slabý základ pri budovaní celistvej osobnosti jedinečného originálu v poriadku božieho stvorenstva. Človek bol totižto ihneď pri stvorení povýšený posväcujúcou milosťou do nadprirodzeného poriadku a následne aj predurčený k blaženému nazeraniu na Boha po celú večnosť. Pre túto skutočnosť sa musí nevyhnutne včleniť svojou povýšenou prirodzenosťou do transcendentnej reality.
Z uvedeného vyplýva, že vo výchove sa musí s rovnakou vážnosťou pristupovať aj k rozvíjaniu nadprirodzených schopností, daností a vlôh dieťaťa, a to prostriedkami k tomu určenými. Povýšenie človeka do nadprirodzeného poriadku je povznesením ľudskej existencie. Prirodzenosť je predpokladom nadprirodzenosti. Na druhej strane nadprirodzenosť posilňuje a zdokonaľuje prirodzenosť a pobáda k činnosti.
Tu je potrebné poznamenať, že kresťanská výchova sa stala svojou povahou niečím novým a významným. Tým, že stavia na prirodzenosti objektu výchovy a vyplýva z náboženstva, povznáša ľudskú osobu do stavu božieho dieťaťa. Pretože duša človeka je od prirodzenosti kresťanská.
Kresťanská výchova je úmyselné a zámerné pôsobenie na dieťa, aby harmonicky rozvíjalo všetky svoje schopnosti – telesné, intelektuálne, citové, psychické, sociálne a vlohy duchovné, nadprirodzené (transcendentálne) – a tak dosiahlo cieľ nielen pozemský, ale aj večný.
Ten, kto svoje osobné schopnosti rozvinul a zdokonalil, stal sa mravnou osobnosťou. Nesie v sebe individuálne morálne hodnoty, ktoré sú fundamentom kresťanského života. Každý človek prichádza na svet v rodine, ktorá je základnou bunkou spoločnosti. Rodina je prvotným prostredím, kde sa utvárajú počiatočné morálne postoje novej jedinečnej osobnosti. Dnes máme skúsenosť, že to nemusí byť prostredie prajné kresťanskému duchu výchovy.
Znalosť vývinovej psychológie je predpokladom výchovného procesu. Psychológia je akoby očami výchovy. Prínos modernej psychológie je v tom, že sa zaoberá aj dušou dieťaťa ako integrálnej súčasti jeho bytosti. Pretože človek je tvor psychosomatický. Duša je úzko prepojená s telom, navzájom súvisia. Starostlivosť o duševné zdravie (psychohygiena) je rovnako dôležitá ako telesný a fyzický vývoj jedinca. Musíme však rozlišovať medzi jeho duchovným a duševným stavom.
Duchovný stav sa vzťahuje k nesmrteľnej duši a duševný stav sa vzťahuje k duševnu v psychologickom zmysle. Takéto duševno sa zvlášť viaže na funkciu mozgu, výrazne naň pôsobia vplyvy vnútorného i vonkajšieho prostredia organizmu, teda napr. aj samotné telesné zdravie, či sociálne faktory okolia. V tomto zmysle je cieľom výchovy nábožensko-morálny charakter človeka.
V každom jave duševného života rozoznávame ešte ďalšie tri zložky – rozumovú, vôľovú a citovú, ktoré spolu utvárajú jednotu správania a konania.
Výchovná činnosť má za úlohu nielen výchovu samostatného jedinca, ale aj výchovu užitočného člena občianskej spoločnosti. Kresťanská výchova má zas poslanie priviesť človeka do spoločenstva rovnako zmýšľajúcich ľudí a veriacich, ktorí vyznávajú tie isté svetonázorové, či náboženské hodnoty.
V súčasnosti si omnoho významnejšie uvedomujeme opodstatnenosť prítomnosti školských psychológov a špeciálnych pedagógov na základných školách. Napr. u nás na Základnej škole v Rosine bol utvorený v prebiehajúcom školskom roku inkluzívny tím zamestnancov, a to na podporu výchovy a pomoci vzdelávania žiakov, ktorí sú začlenení a potrebujú pri vyučovaní asistentov. Už po prvom štvrťroku boli viditeľné náznaky zlepšenia ich aktivity a výsledkov.
Tu vidíme, že sa dá dosiahnuť ideál, aby sa človek postupne sám postavil na vlastné nohy. Aby neskoršie aj bez pomoci podporného tímu dokázal riešiť veci samostatne. To sa dotýka aj oblasti jeho charakteru, aby dospel k požadovaným zásadám slušnosti a mravnosti.
Hlavné štádia vo vývine detí a mládeže:
Prvé detstvo
Druhé detstvo
Chlapčenský a dievčenský vek
Konštitúcia človeka sa utvára už pred jeho narodením. Významným činiteľom je dedičnosť, ďalej vývoj plodu v matkinom lone. Priaznivo pôsobí dobrá nálada matky, radostné očakávania narodenia dieťaťa, vhodná životospráva, dostatok pohybu po čerstvom vzduchu. Obdobie prvého detstva zahŕňa prvých šesť rokov života. Je to doba rodinnej a materskej výchovy, patrí sem i pobyt v materskej škole.
Obdobie prvého detstva môžeme rozdeliť do fáz:
vek prenatálny
vek novorodenecký
vek dojčenský
vek batoľaťa
vek predškolský.
Obdobie druhého detstva trvá od 7. až do 14. roku veku. Vlastne je to celý školský vek s povinnou školskou dochádzkou. Okolo 10. roku veku dochádza k zmene relatívne pokojného obdobia na obdobie napätia a nepokoja:
mladší školský vek
vek dospievania
predpuberta (10 – 12 rokov)
puberta (13 – 15 rokov)
adolescencia (16 – 22 rokov).
Obdobie chlapčenského a dievčenského veku je v rozmedzí 16. až 22. roku veku – inak aj adolescencia. Je to vyvrcholenie pubertálneho vývoja po stránke telesnej, duševnej a mravnej. V adolescencii dochádza k zrelosti osoby. Do popredia sa dostáva túžba po samostatnosti. Dorastá osobnosť mladého človeka v postupnej sebavýchove. Pestuje sa charakter, ktorý by sa mal osvedčiť vo všetkých životných situáciách. Rastie pocit sily, nezávislosti, plánuje sa budúcnosť.
Objektom kresťanskej výchovy je mladý človek, ktorý sa kedysi krstom stal božím dieťaťom. Nadprirodzené dary mu vliali schopnosť prijímať, osvojovať si, rozvíjať a uplatňovať večné hodnoty života. A to nielen vo vzťahu k náboženstvu, ale celkovo vo vzťahu ku všeobecnej morálke.
Z pohľadu učiteľa náboženskej výchovy možno konštatovať, že vývinová psychológia umožňuje deti omnoho lepšie spoznať, rozumieť im a pomáha vzdelávať ich, vyučovať i vychovávať.
„Neprestávam vás napomínať, prosiť a zaprisahávať: dajte svojim deťom predovšetkým dobrú výchovu!“ (sv. Ján Zlatoústy)
