Ľudové misie v Rosine po dlhých rokoch

V priebehu týždňa sa misionári prihovárajú vo svojich kázňach a prednáškach veriacemu ľudu, navštevujú chorých a starých, vykonávajú duchovnú službu spovedníkov, vysluhujú sviatosti. Po svätých omšiach oslovujú postupne rôzne kategórie – mužov, ženy, mládež, deti, slobodných, manželov i vdovstvo. Dnes sa nás v chráme zišla celá stovka z veriaceho spoločenstva. Viem, že z trojtisícovej obce je to malá časť obyvateľstva, ale v dnešnej dobe ide viac o kvalitu, ako o kvantitu. Zájsť na hlbinu vo svojom duchovnom živote v momentálnej situácii, v akej sa naša spoločnosť nachádza, nie je vôbec jednoduché. Viera v Boha nás musí čosi stáť, nejaké tie obety, sebazápory, odriekanie. Zakúsiť zážitok zo spoločenstva, z pôsobenia Božieho ducha, z osobnej skúsenosti presvedčenia a vyznania viery, to je zmysel misionárskej činnosti a poslania medzi príslušníkov tej ktorej farskej rodiny. Naše vonkajšie prejavy môžu naznačovať, že sme ľuďmi kresťanskej viery, ale to nestačí. Môžeme mať v domoch zavesené na stenách kríže, obrazy Ježiša, Márie, či iných svätých, ale pokiaľ nie sme vnútorne rozhodnutí pre Boha, tak je to stále z našej strany veľmi málo. Naše základné postoje, naše úsilie, naše slová, naše skutky, naše zmýšľanie, správanie a konanie musia dosvedčovať, že Ježiš je Pánom nášho života. Že On je na prvom mieste. Ale nielen to, On vlastne musí byť náš Život. Lebo On je cesta, pravda a život. Nestačí si brať iba príklad alebo vzor z jeho evanjelia. Treba evanjelium, túto radostnú zvesť o našej spáse žiť. K tomu nám slúžia mnohé posväcovacie prostriedky – modlitba, pôst, pokánie, služba lásky, telesné i duševné milosrdenstvo. Potom dokáže ľahšie zvládať aj iné pastoračné povinnosti veriacich laikov.Osobne som poznal pátra Jozefa Baťa, ktorý sa natrvalo vrátil zo zahraničia na Slovensko v roku 1994 a založil v Žiline komunitu misionárov. Bol to muž hlbokej viery, jednoduchý, bezprostredný, s veľkou pokorou, ale na druhej strane bol veľkodušným človekom s až neskutočnou dôverou v Boha. Viackrát som ho sprevádzal, keď zastupoval nášho kňaza vo farnosti. Jeho roztvorené ruky, žehnajúce dlane, otvorenosť k druhým boli príkladom hodným nasledovania. A stále dobrácky úsmev a dobrá nálada, pohoda, prameniaca z pokoja duše, napriek ťažkému osudu. Všetko priam fascinujúce pre jeho zverencov. V roku 1998 pri autohavárii tragicky zahynul. Ale ovocie jeho vykonaného diela zostalo. V podobe jeho nasledovníkov misionárov. Avšak nie pre neho samotného, ale pre Ježiša Krista, pre Božieho Syna, pre kohosi vznešenejšieho, ktorý je pre každého jedného z nás veriacich Životom. Cestou i Pravdou. A túto Božiu tvár nám kňazi misionári ohlasujú, predstavujú, sprostredkúvajú. Buď im za to vďaka. Snáď nás nabudúce bude viac takých, ktorí majú záujem duchovne sa obnoviť a spasiť si svoju nesmrteľnú dušu. Tak ako to bývalo zvyčajne napísané na misijných krížoch: Ratuj svoju dušu!