V tejto súvislosti môžeme spolu pouvažovať o hodnote budúcnosti, ktorá často menila aj život tohto svätca. Pátri zo Societas Jesu pôsobili aj v našej obci Rosina v rokoch 1685 – 1773, keď bol ich rád dočasne zrušený pápežom Klementom XIV. V roku 1730 postavili v lokalite na Lipovci murovanú kaplnku sv. Jozefa, ktorá je momentálne najstaršou stavbou v obci. Bolo to z dôvodu, že na hornom konci obce vlastnili dom.
Človek je bytosťou nádeje. Od prvých rokov života sa pozerá dopredu. Dieťa sa teší na prázdniny, študent na ukončenie školy, mladý človek na založenie rodiny, rodičia na úspech svojich detí a starší na pokojné prežitie jesene života. Všetci hľadáme budúcnosť. Všetci sa pýtame: Čo bude ďalej? Budúcnosť je teda niečo, čo nás priťahuje, no zároveň aj znepokojuje. Na budúcnosť sme vlastne všetci akosi prirodzene zvedaví.
V súčasnosti sa nám ponúka množstvo odpovedí na tému budúcnosti. Jedni hovoria, že budúcnosť je v technológiách, iní ju vidia v ekonomike, vede či politike. Nikdy v dejinách nemal človek toľko informácií o budúcnosti, a predsa sa jej možno nikdy tak veľmi nebál. Strach z vojen, migrácie, hospodárskych kríz, chorôb či neistoty preniká do sŕdc mnohých ľudí. Práve tu jasne zaznieva Božie slovo: „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami – zámer pokoja a nie nešťastia, aby som vám dal budúcnosť a nádej“ (Jer 29,11). Tieto slová boli vyslovené ľuďom, ktorí prežívali ťažké časy. Izraeliti boli v zajatí, ďaleko od domova a mnohí stratili nádej. A predsa im Boh nehovorí o bezprostrednom úspechu ani o expresnom riešení ich situácie. Hovorí im o nádeji. Hovorí im, že ich budúcnosť nie je v rukách nepriateľov, ale v Božích rukách.
Aj my niekedy prežívame obdobia, keď sa zdá, že budúcnosť je zahmlená. Nevieme, čo bude s naším zdravím, rodinou, prácou či spoločnosťou. Chceli by sme poznať odpovede na všetky otázky. Boh nám však nedáva mapu celej cesty. Dáva nám seba samého. A to je viac. Preto sa nemusíme pýtať iba: „Aká bude moja budúcnosť?“ Dôležitejšia otázka znie: „S kým budem prežívať budúcnosť?“ Ak s Kristom, nemusíme sa báť. Možno nepoznáme udalosti zajtrajška, ale poznáme Pána zajtrajška. A to úplne stačí.
Svätý Ignác z Loyoly nás učí, že budúcnosť nenachádzame len v plánovaní, ale predovšetkým v rozlišovaní Božej vôle. Po svojom obrátení pochopil, že človek môže mať veľké sny a ambície, no ak v nich nie je Boh, zostanú nenaplnené. Naopak, aj ten najmenší krok vykonaný podľa Božej vôle môže zmeniť dejiny. Nielen tie naše osobné, ale aj v celej spoločnosti.
Jednou z najznámejších zásad ignaciánskej spirituality je otázka: „Čo viac vedie k Božej sláve?“ (Omnes ad maiorem Dei gloriam – Všetko na väčšiu Božiu česť a slávu). Keď sa rozhodujeme o budúcnosti, často sa pýtame: Čo bude výhodnejšie? Čo bude pohodlnejšie? Čo mi prinesie väčší propech? Čo stojí za to obetovať? Ignác nás učí pýtať sa inak: Čo ma viac priblíži ku Kristovi? Čo viac z mojej strany poslúži Bohu a blížnym? Práve v tom spočíva tajomstvo budúcnosti. Neobjavujeme ju tým, že sa snažíme nahliadnuť za horizont času, ale tým, že hľadáme Božiu vôľu v prítomnej chvíli. Boh nám obyčajne neukazuje celú cestu naraz. Ukazuje iba ďalší krok. Ignác vedel, že ten, kto urobí tento krok s dôverou, časom uvidí aj ďalšie.
Vo svojich Duchovných cvičeniach svätý Ignác upozorňuje na dôležitosť rozlišovania duchov. Hovorí, že nie každá myšlienka, túžba či plán pochádza od Boha. Niektoré nás vedú k pokoju, viere, láske a službe. Iné nás vedú k nepokoju, sebectvu a strachu. Preto kresťan nehľadá budúcnosť iba rozumom, ale aj modlitbou. Učí sa počúvať hlas Dobrého pastiera.
Ignác veľmi dobre poznal ľudské obavy. Vedel, že človek sa môže zamotať do vlastných predstáv a úzkostí. Preto odporúčal každodenné spytovanie svedomia, pri ktorom si človek uvedomuje, kde počas dňa pôsobil v jeho živote Boh. Keď sa naučíme rozpoznávať Božie vedenie v malých udalostiach dneška, ľahšie mu zveríme aj zajtrajšok.
Známa ignaciánska zásada hovorí: „Dôveruj Bohu tak, akoby všetko záviselo od neho, a pracuj tak, akoby všetko záviselo od teba.“ Hoci tieto slová nie sú doslovným Ignácovým citátom, veľmi dobre vystihujú jeho ducha. Kresťan nemá pasívne čakať na budúcnosť. Má sa modliť, pracovať, slúžiť a zároveň vedieť, že konečný výsledok je v Božích rukách.
Svätý Ignác nás učí ešte jednu dôležitú pravdu. Budúcnosť sa rodí z vnútornej slobody. Človek pripútaný k majetku, úspechu, moci alebo vlastným predstavám často nedokáže rozpoznať Božiu cestu. Preto Ignác hovorí o svätej indiferencii – nie ľahostajnosti, ale ochote prijať to, čo Boh chce, či už je to zdravie alebo choroba, úspech alebo neúspech, dlhý alebo krátky život. Taký človek sa prestáva pýtať: „Čo chcem ja?“ a začína sa pýtať: „Čo chce Boh?“ A práve tu nachádzame skutočnú budúcnosť. Nie v tom, že budeme poznať všetky udalosti, ktoré nás čakajú, ale v tom, že budeme stále bližšie k tomu, ktorý drží budúcnosť vo svojich rukách.
Keď sa dnes obzrieme na život svätého Ignáca, vidíme, že jeho vlastná budúcnosť vyzerala spočiatku úplne inak. Túžil po vojenskej sláve a svetských úspechoch. Jedna delová guľa však zmenila smer jeho života. To, čo sa zdalo katastrofou, sa stalo začiatkom veľkého Božieho diela. Zranený rytier sa nakoniec stal svätcom, zakladateľom Spoločnosti Ježišovej a duchovným sprievodcom miliónov ľudí.
Aj to je veľké posolstvo pre nás. Boh často pripravuje našu budúcnosť práve tam, kde my vidíme prekážku, kríž alebo sklamanie. To, čo dnes nechápeme, môže byť raz začiatkom niečoho veľkého. Preto sa neoplatí strácať nádej. Budúcnosť nepatrí tým, ktorí všetko vedia. Budúcnosť patrí tým, ktorí dôverujú Bohu. A ako nás učí svätý Ignác z Loyoly, najistejšou cestou do budúcnosti je každý deň sa modliť.
Tento ignaciánsky pohľad krásne dopĺňa ústrednú myšlienku zamyslenia: budúcnosť nenachádzame pohľadom dopredu, ale pohľadom nahor – k Bohu, ktorý nás vedie krok za krokom. Preto sa kresťan nemusí pýtať: „Čo ma čaká?“, ale predovšetkým: „Pane, kam ma dnes vedieš?“ A keď verne vykročí, budúcnosť sa mu bude postupne odhaľovať podľa Božieho plánu.
Onedlho blahorečený arcibiskup Fulton Sheen raz povedal, že dôvodom mnohých našich obáv je skutočnosť, že sa snažíme niesť zajtrajšie bremená dnešnými silami. Boh však človeku nikdy nesľúbil silu na celý život naraz. Dáva ju deň po dni. Tak ako Izraeliti na púšti dostávali mannu na každý deň, aj my dostávame milosť pre dnešok. Keď príde zajtrajšok, Boh pripraví aj milosť potrebnú pre zajtrajšok. Preto Ježiš hovorí: „Nestarajte sa úzkostlivo o zajtrajšok.“ Neznamená to nezodpovednosť. Znamená to dôveru. Kresťan plánuje, pracuje a pripravuje sa, ale svoje srdce neopiera o plány. Opiera ho o Boha.
C. S. Lewis napísal, že budúcnosť je niečo, čo každý dosiahne rýchlosťou šesťdesiat minút za hodinu, nech robí čokoľvek. A Hans Urs von Balthasar zdôrazňoval, že kresťanská nádej nie je psychologický optimizmus. Nie je to presvedčenie, že všetko dobre dopadne podľa našich predstáv. Je to dôvera, že Boh dokáže aj z kríža utvoriť cestu k vzkrieseniu. Nádej sa rodí pod Kristovým krížom a dozrieva pri prázdnom hrobe. Nádej založená nie na ľudských schopnostiach, ale dôvera v Božiu vernosť. Práve preto kresťania dokázali obstáť aj v najťažších časoch dejín. Mučeníci vstupovali do arén, svätci prechádzali utrpením, rodičia vychovávali deti vo viere počas prenasledovania. Nevedeli, čo ich čaká zajtra. Vedeli však, komu uverili.
Keď sa pozrieme na život svätých, vidíme zaujímavú vec. Nikto z nich nepoznal svoju budúcnosť. František z Assisi netušil, čo z neho Boh urobí. Matka Tereza nepoznala rozsah svojho poslania. Ján Pavol II. nevedel, že sa stane pápežom. Všetci však urobili jeden krok viery. A potom ďalší. Budúcnosť objavovali tým, že kráčali s Bohom. Pomaly a postupne. To isté platí aj pre nás. Budúcnosť nenájdeme v horoskopoch, predpovediach ani ľudských kalkuláciách. Nachádzame ju v modlitbe, vo sviatostiach, v Božom slove a vo vernosti každodenným povinnostiam.
Každé dieťa, ktoré učíme modliť sa, je budúcnosťou Cirkvi. Každé odpustenie, ktoré darujeme, je budúcnosťou našich vzťahov. Každý skutok lásky je budúcnosťou sveta. Každá svätá omša je predzvesťou budúcnosti, ktorú Boh pripravil tým, čo ho milujú. Už spomínaný Fulton Sheen hovorieval, že kresťan je človek, ktorý sa pozerá na svetlo prichádzajúce z budúcnosti. Tým svetlom je Kristus. On je Alfa i Omega, začiatok i koniec. On drží dejiny sveta i dejiny každého človeka vo svojich rukách. A v tejto nádeji budeme spasení. To je tá najkrajšia predstava budúcnosti – toho, čo nás ešte len čaká vo večnosti.
