Apoštol Pavol začína svoje vyjadrenie prekvapivým paradoxom. Hovorí, že je slobodný voči všetkým. Ako občan Ríma a človek oslobodený Kristom od otrockého plnenia litery židovského zákona mal plné právo žiť podľa seba. Napriek tomu robí radikálne rozhodnutie: dobrovoľne sa stáva sluhom všetkých. Dá sa to vôbec?
V dnešnom svete chápeme slobodu často ako možnosť robiť si čokoľvek, teda to, čo sami chceme, bez ohľadu na ostatných. Pavol nás však učí o vyššom stupni slobody – o slobode lásky. Skutočne slobodný človek je ten, kto je natoľko zakotvený v Božej láske, že sa nemusí báť straty svojej dôstojnosti, keď sa skloní k druhému. Neslúži zo strachu, z donútenia ani pre uznanie. Slúži preto, lebo chce. Dobrovoľne a bez nátlaku.
Svätý Pavol sa pre všetkých stal všetkým. Jeho výrok nie je výzvou k pretvárke alebo strate vlastnej identity či integrity. Pavol nebol chameleónom, ktorý menil názory podľa toho, s kým práve sedel pri stole. Alebo obracal kabát podľa toho, ako vietor fúkal. Byť „všetkým pre všetkých“ znamená mať srdce pripravené na hlbokú empatiu. Znamená to – plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi. Čiže odložiť svoje intelektuálne či kultúrne predsudky a vstúpiť do sveta toho druhého. Hovoriť jazykom, ktorému ten druhý rozumie – nie jazykom poučovania, ale jazykom prijatia.
Je to vlastne napodobňovanie samotného Ježiša Krista, ktorý hoci bol Bohom, zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa jedným z nás, aby nás zachránil. Pavol si nerobí žiadne ilúzie. Vie, že nespasí celý svet vlastnými silami. Hovorí skromne: „aby som zachránil aspoň niektorých.“ Učí nás, že v duchovnom živote a v službe blížnym záleží na každom jednom človeku. Ak naše úsilie, naša obeta a naša láska pomôžu priblížiť k Bohu čo i len jediného človeka, malo to zmysel a opodstatnenie.
Arcibiskup Fulton Sheen bol majstrom komunikácie práve preto, že dokonale žil spomínané Pavlovo heslo. Tvrdil, že kresťan nemôže ľudí osloviť z pozície nadradenosti. Zamýšľal sa nad tým, že moderný človek netúži po komplikovaných teologických definíciách, ale po niekom, kto s ním bude zdieľať jeho zranenia, zlomenosť. Hovoril: „Nemôžeme začať tým, že budeme ľudí poučovať o ich hriechoch. Musíme začať tam, kde sa nachádzajú ich rany.“ Stať sa sluhom všetkých značí podľa Sheena odložiť svoj „duchovný komfort“. Ak chceme niekoho získať pre Krista, musíme zostúpiť do jeho neistôt, pochybností a strachov, presne tak, ako Kristus zostúpil na zem. Je to láska, ktorá zostupuje z výšky kazateľnice smerom dole k blížnym.
Švajčiarsky teológ Hans Urs von Balthasar hlboko premýšľal o Kristovom ponížení a o jeho zostúpení k ľuďom na zem. Balthasar rozvinul myšlienku, že Kristus sa stal človekom tak radikálne, že na Bielu sobotu zostúpil až do samotného pekla (do miesta absolútnej opustenosti), aby tam našiel a vykúpil prvého človeka Adama. Pravá láska podľa neho nekladie žiadne hranice tomu, ako hlboko je ochotná klesnúť za strateným človekom. Tu je rozmer bezhraničnej solidarity. Byť všetkým pre hriešnika znamená nesúdiť ho z bezpečnej vzdialenosti spravodlivých, ale byť ochotný niesť s ním ťarchu jeho existenciálnej temnoty, aby v nej uvidel svetlo. To je teológia služby na kolenách.
Francúzsko-americký spisovateľ Julien Green vo svojich dielach a denníkoch neustále zápasil s napätím medzi ľudskou krehkosťou, telesnosťou a Božou milosťou. Green vnímal kresťanskú slobodu ako paradox. Človek je slobodný vtedy, keď pochopí, že jeho jedinou skutočnou slobodou je nechať sa „spútať“ Božou láskou. Napísal, že najväčším nešťastím človeka je, ak minie cieľ stať sa svätým. Avšak táto svätosť sa nikdy nedeje v izolácii – sme zodpovední za spásu tých, ktorých milujeme. Sloboda nie je cieľom, ale nástrojom pri získavaní spásy hoci len jednej duše. Sme slobodní pre to, aby sme sa obetovali za druhých. Spása nie je masová záležitosť, prebieha potichu, v srdci jednotlivca, ktorého niekto iný miloval natoľko, že sa pre neho doslova stal „služobníkom“.
Aj anglický spisovateľ Graham Greene, ktorý sám seba označoval ako „katolíckeho agnostika“, bol fascinovaný postavami, ktoré hlboko zlyhávali, no napriek tomu v nich horela iskra viery. Jeho slávny „hriešny kňaz“ v románe Moc a sláva ukazuje Pavlovo heslo v tom najradikálnejšom svetle. Božia milosť neprichádza k tým, ktorí sú dokonalí, ale nachádza si cestu k ľuďom v ich najväčšej slabosti. Dokonca aj k tým ležiacim v blate. Hrdinovia jeho románov často obetujú vlastnú duchovnú reputáciu či čisté svedomie, len aby pomohli niekomu inému. Sú to záchrancovia zlyhávajúcich vo svete zlomených ľudí. Zrieknuť sa osobnej „duchovnej čistoty“ a neštítiť sa zašpiniť sa hriechom a biedou tohto sveta, ak je to jediná cesta, ako podať ruku topiacemu sa v bahne. Byť „všetkým pre všetkých“ znamená v jeho optike byť priateľom mýtnikov, colníkov, neviestok a hriešnikov, presne ako Ježiš.
Gilbert Keith Chesterton videl v kresťanskej službe ten najväčší prejav vnútornej slobody a dobrodružstva. Vo svojej knihe Ortodoxia vysvetľuje, že skutočne slobodný a šťastný človek je iba ten, kto dokáže zabudnúť na seba. Hovoril, že „anjeli dokážu lietať preto, lebo sa berú na ľahkú váhu“. Pokora pre neho nebola smutným sebatrýznením, ale radostným uvoľnením miesta pre Boha a pre druhých. Jeho slávny detektív otec Brown rieši zločiny nie vďaka genialite, ale preto, že sa dokáže vžiť do mentality zločinca – stáva sa ním vo svojom srdci, aby pochopil jeho motiváciu a priniesol mu vykúpenie. Iba človek, ktorý nič nevlastní a na ničom egoisticky nelipne, je úplne oslobodený.
Keď spojíme všetky tieto uvedené pohľady zisťujeme, že Pavlovo posolstvo dostáva novú hĺbku. Podľa Sheena musíme hovoriť jazykom ľudských rán. Podľa Balthasara musíme byť ochotní zostúpiť s druhými aj do ich osobných pekiel. Podľa J. Greena musíme svoju slobodu premeniť na svätú zodpovednosť za záchranu konkrétneho človeka. A druhý menovec Greeen uvádza, že sa nemáme báť zablatenia pri získavaní poblúdených. Napokon majster paradoxov G. K. Chesterton predstavuje „paradox pokory“, ktorá oslobodzuje k radostnému prežívaniu života viery.
