Keď však toto slovo spojíme s Ježišom Kristom, zrazu sa pred nami otvára provokatívna otázka - nie je kresťanstvo v skutočnosti pozvaním k radikálnemu spôsobu života, ktorý sa vymyká logike tohto sveta? Ježiš nás totižto nepozýva k priemernosti, ani k viere bez dôsledkov, ani k láske, ktorá platí iba dovtedy, kým nás nič nestojí. Pozýva nás milovať nepriateľov, odpúšťať tým, ktorí nám ublížili, slúžiť namiesto ovládnuť a strácať život, aby sme ho našli v plnosti. A to už naozaj nie je celkom bežný spôsob života.
Znie to teda zvláštne. Možno až nebezpečne. Veď kto dnes chce byť označovaný za extrémistu? V spoločnosti má toto slovo negatívny náboj. Spájame si ho s neznášanlivosťou, agresivitou, násilím či odmietaním druhých ľudí. A predsa sa pýtam: Nemôže byť v tomto provokatívnom výroku ukryté niečo, čo by sme ako kresťania nemali prehliadnuť? Veď evanjelium svojou povahou radostnej zvesti prekračuje hranice priemernosti. Božie slovo v celej hĺbke odhaľuje pravdu.
Samozrejme, nie každý extrém je správny. Nie každá radikálnosť je prejavom odvahy a nie každé presvedčenie je dôležité len preto, že ho niekto zastáva nekompromisne. Kresťan nemá právo ubližovať druhým v mene Boha, ponižovať ľudí pre ich odlišnosť ani vnucovať im vieru násilím. Existuje však aj iný druh radikálnosti. Radikálnosť človeka, ktorý berie lásku vážne. Ktorý nechce žiť iba na povrchu. Ktorý sa nechce zmieriť s tým, že nenávisť je normálna, lož výhodná, sebeckosť prirodzená a odpustenie je prejavom slabosti.
Práve takúto radikálnosť nachádzame v Ježišovi Kristovi. Ježiš neprišiel preto, aby nás naučil byť trochu lepšími ľuďmi, pokiaľ nás to nebude čosi stáť. Prišiel, aby obrátil naruby naše zmýšľanie, premenil naše srdce a ukázal nám úplne inú cestu. A táto cesta sa niekedy tak veľmi odlišuje od logiky sveta, že človek, ktorý po nej kráča, môže pôsobiť ako niekto, kto sa zbláznil. Avšak náročné Ježišove požiadavky nie sú pre priemerných.
Skúsme si pripomenúť niektoré Ježišove slová: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44). Milovať nepriateľa? To predsa nie je normálne! Normálne je brániť sa, vrátiť úder, nezabudnúť na krivdu a počkať si na príležitosť, keď budeme môcť druhému ukázať, že si s nami nemal začínať. Ježiš ale hovorí niečo celkom iné. Nežiada od nás, aby sme zlo nazývali dobrom, aby sme tolerovali nespravodlivosť alebo zostávali v nebezpečných situáciách. Nabáda nás, aby sme nedovolili, že zlo, ktoré nám niekto spôsobil, sa stane ešte väčším zlom, ktoré začneme vo veľkom šíriť ďalej. To je radikálne.
Odpustiť človeku, ktorý sa nám nikdy neospravedlnil. Neodpovedať nenávisťou na nenávisť. Modliť sa za človeka, ktorého by sme najradšej vymazali zo svojho života. To nie je slabosť. Je to zápas o slobodu vlastného srdca. A čo Ježišove ďalšie slová? „Kto by si chcel zachrániť život, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16, 25). Aj toto znie ako obrátenie všetkých pravidiel. Svet nás učí zabezpečiť sa, presadiť sa, chrániť si svoje výhody a predovšetkým myslieť iba na seba. Ježiš nás učí, že človek sa nestáva veľkým tým, koľko si dokáže privlastniť, ale tým, koľko lásky dokáže darovať.
Milovať nepriateľov? To je takmer nesplniteľná úloha! Ľudské srdce sa prirodzene bráni, keď mu niekto ublíži. Chce sa uzavrieť, odplatiť a nezabudnúť. Svätý Augustín nám však pomáha pochopiť, že Kristus od nás žiada lásku, ktorá presahuje naše prirodzené možnosti. Neznamená to, že máme schvaľovať zlo alebo predstierať, že nás nič nezranilo. Znamená to, že odmietame dovoliť, aby sa nenávisť druhého človeka stala nenávisťou v našom vlastnom srdci. V duchu teológie Augustína môžeme konštatovať, že milovať svojich nepriateľov je pre človeka takmer nemožné, ak sa spolieha iba na vlastné sily. Je to však možné, keď dovolí, aby v ňom milovala Božia milosť.
Komu poslúžim? Komu prejavím milosrdenstvo? Svet nás učí, aby sme sa prispôsobili tomu, čo robia všetci ostatní. Kristus nás pozýva, aby sme sa nepodriadili zlu ani vtedy, keď sa stane väčšinovým názorom. Kresťan nemusí byť extrémny vo svojich slovách. Mal by však byť radikálny vo vernosti pravde, odvážny v láske a neústupný v odmietaní zla a negatívnych trendov.
Ježišova radikálnosť v tej najčistejšej podobe sa zračí na kríži, keď hovorí: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Nie radikálnosť pästí, ale radikálnosť odpustenia. Nie túžba zničiť protivníka, ale odvaha nedovoliť, aby nás nenávisť premenila na jeho obraz. Nie potreba za každú cenu vyhrať spor, ale vernosť pravde, aj keď nás pripraví o výhody. Ježiš nebol radikálny preto, že by pohŕdal ľuďmi. Bol radikálny preto, že miloval človeka až do krajnosti.
Predstavme si človeka, ktorý sa rozhodne, že nebude ohovárať svojho kolegu, hoci sa ohováranie stalo bežnou súčasťou pracoviska. Človeka, ktorý sa zastane slabšieho, hoci tým riskuje, že stratí popularitu. Otca, ktorý si napriek únave nájde čas na svoje deti, vypočuje ich a namiesto neustálej kritiky im dá pocítiť, že sú milované. Učiteľa, ktorý nevidí v problémovom žiakovi iba zdroj ťažkostí, ale človeka, ktorý potrebuje pochopenie, hranice a nádej. Manžela, ktorý dokáže priznať chybu a povedať: „Prepáč, zlyhal som.“ Kresťana, ktorý sa nehanbí za svoju vieru, ale zároveň sa nespráva povýšenecky voči tým, ktorí neveria.
Nie sú to hrdinovia titulných strán novín. Nikdy ich nikto neocení. A predsa robia niečo, čo je v dnešnom svete vzácne – odmietajú žiť komfortný spôsob života, čiže podľa predstáv vlastného pohodlia. Možno práve oni sú tými zvláštnymi ľuďmi, ktorí sa rozhodli brať evanjelium vážne. Extrémisti v láske. Nie sú dokonalí. Aj oni sa hnevajú, zlyhávajú, pochybujú a niekedy podľahnú vlastnej slabosti. Rozdiel je v tom, že sa nechcú so svojou slabosťou zmieriť ako s konečnou podobou bytia. Znovu vstávajú a vracajú sa ku Kristovi. Ich radikálnosť nepotrebuje hlasné a hlučné vyhlásenia, žiadnu publicitu. Najlepšie je to vidieť v každodenných rozhodnutiach.
Byť extrémistom v Kristovom zmysle neznamená byť extrémny voči ľuďom. Znamená to prestať robiť kompromisy so zlom v sebe. Jedným z najväčších nebezpečenstiev duchovného života je, že si na všetko zvykneme. Zvykneme si na modlitbu bez pozornosti, bez osobného vzťahu s Bohom. Na svätú omšu bez vnútorného stretnutia s Kristom. Na slová evanjelia bez ochoty podľa nich žiť. Na hriech, ktorý už ani nepovažujeme za problém. Na utrpenie druhých, ktoré nás prestalo zaujímať, pretože máme dosť vlastných starostí. Veríme v nebo, ale celý život sa správame, akoby na ničom nezáležalo viac než na svetskom úspechu. Svetská sláva je ako poľná tráva, rýchlo zvädne a uschne.
Možno potrebujeme práve dnes počuť Ježišovu výzvu: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48). Nesmieme prestať túžiť po svätosti len preto, že sa nám zdá nedosiahnuteľná. Svätosť nie je život bez zápasov. Je to život, v ktorom človek napriek zápasom stále znovu dáva prednosť Bohu. No nie každý, kto sa označuje za radikálneho kresťana, skutočne nasleduje Krista. Človek môže byť presvedčený o svojej pravde, a predsa je schopný konať proti evanjeliu. Môže hovoriť o Bohu a pritom podceňovať a ponižovať iného človeka. Môže brániť vieru spôsobom, ktorý ľudí od Boha vzďaľuje.
Ježiš nám dáva jasné kritérium: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35). Podľa lásky. Kresťanská radikálnosť nikdy nesmie poprieť dôstojnosť človeka. Pravda bez lásky sa môže zmeniť na zbraň. Horlivosť bez pokory na pýchu. Obrana viery bez úcty k druhému na karikatúru kresťanstva. Kristus nás nepoveril, aby sme nenávideli svet alebo pohŕdali ľuďmi, ktorí zmýšľajú inak. Povolal nás, aby sme boli soľou zeme a svetlom sveta. Soľ nemusí kričať, aby dala jedlu chuť. Svetlo nemusí útočiť na tmu, aby ju premohlo. Stačí, že žiari.
S Ježišom sme teda extrémisti. Odvaha byť inými. Áno, ak tým myslíme, že nechceme milovať iba tých, ktorí milujú nás. Že nechceme odpúšťať iba vtedy, keď si to druhý zaslúži. Že nechceme byť čestní iba vtedy, keď sa nám čestnosť vypláca. Že nechceme pomáhať iba vtedy, keď nás niekto pochváli. Že nechceme byť kresťanmi iba v kostole, ale aj vtedy, keď sa rozhoduje o našom charaktere, peniazoch, vzťahoch a budúcnosti. Ak odmietame, že lož, podvod a klamstvo sú normálne a sebeckosť prirodzená.
Svet nepotrebuje kresťanov, ktorí budú iba opakovať katechizmus a správne naučené formulácie. Potrebuje kresťanov, ktorých život sa stane dôkazom, že evanjelium má moc meniť človeka. Možno nás pre takýto život niekto označí za naivných. Možno nám povie, že sme nepraktickí, príliš idealistickí alebo že takto sa dnes žiť nedá. Ale čo ak práve to, čo svet považuje za naivitu, je v Božích očiach múdrosťou? Čo ak to, čo svet nazýva slabosťou, je v skutočnosti silou charakteru? A čo ak to, čo svet pokladá za bláznovstvo, je cestou, na ktorej človek konečne objaví zmysel svojho života?
My nepotrebujeme byť za každú cenu normálni podľa meradiel sveta. Potrebujeme byť verní Kristovi. Nie extrémisti nenávisti, ale extrémisti lásky. Nie fanatici vlastných názorov, ale svedkovia pravdy spojenej s milosrdenstvom. Nie ľudia, ktorí chcú ovládnuť druhých, ale ľudia, ktorí sa učia ovládať vlastnú pýchu, hnev a sebectvo. Nie tí, ktorí chcú za každú cenu zmeniť celý svet, ale tí, ktorí dovolia Kristovi, aby začal meniť srdcia v nás.
Som aj ja pre svoje okolie natoľko odlišný svojou láskou, odpúšťaním, čestnosťou a službou, že na mojom živote možno spoznať evanjelium Ježiša Krista? Alebo som sa už tak prispôsobil priemernosti sveta, že moja viera za nič nestojí, nikoho nevyrušuje a nič nemení? Byť kresťanom neznamená byť čudákom za každú cenu. Znamená to mať odvahu žiť inak tam, kde sa inakosť stáva potrebou. A ak nás má svet pre niečo považovať za zvláštnych, nech je to preto, že napriek všetkému stále veríme v silu odpustenia, napriek nenávisti volíme lásku a napriek sebeckosti sa učíme obetovať pre blížnych.
Pretože najväčšou radikálnosťou kresťana nie je nenávidieť to, čo nenávidí svet, ale milovať tak, ako miluje samotný Kristus. A to je radikálnosť, ktorú tento svet potrebuje. Vždy sa oplatí bojovať za takéto hodnoty. Aj v dnešnej neľahkej dobe.
