Žijeme v dobe, ktorá nás často učí myslieť predovšetkým iba na seba. Reklamy nás presviedčajú, že šťastie spočíva v tom, čo vlastním, čo si môžem užiť, čoho sa môžem dotýkať a do sýtosti nabažiť. Spoločnosť nám neraz podsúva myšlienku, že úspešný je ten, kto dokáže získať čo najviac vo svoj prospech. Štedrosť akoby sa vytrácala zo slovníka moderného človeka. Mnohí sa boja dať, aby neprišli o to, čo majú. Boja sa otvoriť svoje srdce, aby neboli náhodou sklamaní.
A predsa, napriek všetkému, stále existujú dobrosrdeční ľudia. Ľudia, ktorí pomôžu bez toho, aby za to čakali nejakú odmenu. Ľudia, ktorí si nájdu čas na osamelého staršieho človeka, úplne opusteného bezdomovca alebo povzbudia zarmúteného v smútku, skormúteného v ťažkej situácii, trúchliaceho zo straty rodiča. Alebo navštívia chorého suseda, príbuzného z rodiny. Alebo nezištne podporia niekoho v núdzi a prípadne hroznom osude. Alebo ubytujú vo svojom dome na pár dní priateľov s deťmi. Takíto ľudia sú ako žiariace svetlá v temnej noci. Možno o nich nepíšu noviny a nehovoria médiá, ale Boh o nich vie. Sú hrdinami každodenného kolobehu.
Oni veľmi dobre poznajú Ježišove slová, ktoré nám sprostredkoval svätý Pavol: „Blaženejšie je dávať ako prijímať.“ (Sk 20,35) To je poznanie, ktoré dnešný svet často nechápe. Kto žije len pre seba, zostáva nakoniec totálne prázdny. Kto sa však rozdáva, ten objavuje zvláštne bohatstvo srdca. Láska je totiž jediný poklad, ktorý sa rozdávaním nezmenšuje, ale rastie. A Pavol nám pripomína, že sa máme ujímať slabých a biednych. Takisto radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi.
Fulton Sheen raz povedal: „Človek vlastní iba to, čo daroval Bohu a blížnym.“ Všetko ostatné raz zanecháme na tomto svete. Domy, autá, peniaze, kariéru či spoločenské postavenie. Do večnosti si však odnesieme skutky lásky, ktoré sme vykonali. Boh nebude prepočítavať naše zisky, kontá, ani nahonobené majetky, ale naše dary. Skutočná láska začína tam, kde človek prestáva myslieť len na seba. Kresťanstvo nie je cesta sebectva, ale cesta darovania, obetovania sa. Kristus nás nezachránil tým, že si niečo vzal, ale tým, že dal všetko. Dal svoj čas, svoju námahu, svoju krv i svoj život. Za nás.
Aj dnes máme okolo seba dobrosrdečných priateľov. Možno sú to rodičia, ktorí sa obetujú pre svoje deti. Starí rodičia, ktorí sa postarajú o vnúčatá. Možno sused, ktorý bez slova a ochotne pomôže. Možno človek, ktorý sa za nás modlí, hoci o tom sami ani nevieme. Títo ľudia sú Božím darom. Sú dôkazom, že Duch Svätý stále pôsobí vo svete. Pápež František hovorieval, že kresťan nemôže žiť so zalomenými rukami a zatvoreným srdcom. Hovorí: „Rieka, ktorá netečie, sa mení na močiar. Tak aj srdce, ktoré sa nerozdáva, sa stáva chudobným.“ Človek bol stvorený pre lásku a láska sa prejavuje štedrosťou.
Spomeňme si na príbeh z obdobia hospodárskej krízy. Jeden muž prišiel o prácu, úspory i nádej. Nevedel, ako uživí rodinu. Jedného rána našiel pred dverami tašku s potravinami. Nikto sa nepodpísal. O niekoľko dní opäť. A potom znovu. Až po rokoch sa dozvedel, že to bol jeho sused – jednoduchý robotník, ktorý sám nemal nazvyš. Nikdy za to nechcel poďakovanie. Povedal len: „Vedel som, že keby som bol na tvojom mieste, chcel by som, aby niekto pomohol mne.“ Takto koná Boh. Veľmi často cez nezištných ľudí.
Preto sa nenechajme nakaziť chladom a sebectvom tejto doby. Ak sa zdá, že štedrosť sa dnes nenosí, o to viac ju máme nosiť my. Ak sa zdá, že dobro je vzácne, o to viac ho máme rozdávať. Každý úsmev, každé povzbudenie, každá podaná pomocná ruka a každá modlitba sú semienkami, z ktorých Boh dokáže vypestovať bohatú úrodu. A možnože až na konci života zistíme, že najväčším bohatstvom nebolo to, čo sme nazbierali, ale ľudia, ktorých sme milovali, a dobro, ktoré sme vykonali. Lebo v Božom kráľovstve nie sú najbohatší tí, ktorí najviac vlastnili, ale tí, ktorí najviac milovali.
Často počúvame, že dnešná doba je tvrdá, náročná. Ľudia sa všade ponáhľajú, chránia si svoje súkromie, strážia svoje peniaze, svoj čas. Mnohí hovoria, že štedrosť medzi nami už nemá miesto. Akoby svet ovládla vypočítavosť a otázka: „Čo z toho budem mať ja?“ Nedávno zomrela susedka, napriek ťažkej chorobe sa dožila vysokého veku. Vždy rozdávala, čo mala. Úsmev, láskavý pohľad, milé slovo, a mnohokrát aj materiálne veci. Zaujímavé bolo, že nikdy sa nesťažovala, že by jej to chýbalo. Dávala z úprimného srdca, lebo vedela, že to vlastne dáva alebo daruje Bohu a Božím ľuďom. Vydávala tak nádherné svedectvo života veriaceho človeka. Šírila okolo seba pokoj a vnášala ho aj medzi ostatných. Svojím zjavom oddane poslúžila Božím zámerom. Nech Pán oslávi jej dušu v nebi.
Samotný Ježiš Kristus nám ukázal, že láska sa meria darovaním, keď povedal: „Dávajte a dajú vám.“ (Lk 6,38) Celý jeho život bol jedným veľkým darom. Neprišiel na svet, aby mu slúžili, ale aby slúžil. A práve v tom spočíva tajomstvo kresťanskej veľkosti. Fulton Sheen raz poznamenal: „Najšťastnejší ľudia nie sú tí, ktorí dostali najviac, ale tí, ktorí dali najviac.“ Skutočne šťastný človek nie je ten, kto všetko zhromažďuje pre seba, ale ten, kto sa stáva požehnaním pre druhých.
Určite si neraz spomenieme na dobrosrdečných priateľov, ktorých nám Boh poslal do života. Na ľudí, ktorí nám pomohli v ťažkých chvíľach, podržali nás, keď sme padali, alebo sa za nás modlili, keď sme už sami nevládali. Takíto ľudia sú živým dôkazom, že Boh na nás nezabúda. A možno sa popritom zároveň opýtame samých seba: Som aj ja takým priateľom pre niekoho? Som človekom, cez ktorého môže Boh prejaviť svoju dobrotu? Lebo hoci sa môže zdať, že štedrosť sa dnes nenosí, v Božom kráľovstve je stále v móde. A každý skutok lásky, akokoľvek malý, má večnú hodnotu.
Raz totiž nebudeme súdení podľa toho, koľko sme vlastnili, ale podľa toho, koľko lásky sme rozdali. Najkrajšie slová, ktoré budeme môcť počuť, budú: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Preto neprestávajme byť štedrí. Svet azda potrebuje viac peňazí, viac technológií a viac úspechu. Ale ešte viac potrebuje skutočných a dobrosrdečných priateľov. Ľudí s otvorenými očami pre potreby druhých. Ľudí so svedomím, vnútorným kompasom a zdrojom hlbokej empatie. S charakterom a čistým štítom.
Téma štedrosti je teda aj dnes mimoriadne aktuálna, hoci mi v tomto tvrdení môže väčšina ľudí odporovať. Svätá Matka Tereza z Kalkaty vravela: „Nie je dôležité, koľko dávame, ale koľko lásky do daru vložíme.“ Nech nám Pán dáva do života takýchto dobrosrdečných priateľov a zároveň nech aj my sme ľuďmi, cez ktorých sa Božia dobrota dotýka druhých. Lebo „verný priateľ je ako mocná pevnosť (záštita), kto takého nájde, našiel poklad. Jeho hodnota sa nedá ničím vyvážiť. Ani zlatom, ani striebrom. Verný priateľ je totižto oživujúcim liekom pre slabnúceho ducha.
Všimli ste si dnes niekoho núdzneho? Spýtali ste sa bez váhania, či niečo nepotrebuje alebo či môžete pre neho čosi dobré urobiť? Alebo ste mu položili aspoň jednoduchú otázku - priateľu, ako sa máš? Odpoveď je v každom z nás...
