Veľkonočné zamyslenie: Nastal čas nášho ministrovania - všetko je iba láska

Písmo: A- | A+

Počas rokov môjho miništrovania v rosinskom kostole som zahorel vrúcnou túžbou študovať katolícku teológiu.

Životné príklady mnohých svätých, ale aj povzbudzovanie od kňazov pôsobiacich v našej farnosti, nakoniec vo mne vyvolali rozhodnutie venovať sa tomuto oboru. Počas teologických štúdií som si veľmi obľúbil svätého Augustína Aurelia, ktorý bol pôvodom Afričan a žil v rokoch 354 až 430 po Kristovi. Vždy ma fascinoval jeho životný príbeh a osud, v ktorom si prešiel hlbokou vnútornou premenou. Tento biskup najdlhšie obdobie života prežil v meste Hippo, kde sedel na biskupskom stolci tridsaťpäť rokov. Augustín prežíval búrlivú mladosť. Najprv viedol typický pohanský spôsob života. Bezstarostne sa oddával bujarým radovánkam a neviazaným zábavám vtedajšej doby pod vplyvom prostredia, v ktorom vyrastal. Jeho matka sv. Monika sa celých sedemnásť rokov neprestajne modlila za neho a nakoniec mu aj vyprosila duchovné obrátenie. Pod jej nátlakom skoncoval s dovtedajším spôsobom života, opustil Afriku a vydal sa na cestu do Ríma. V roku 384 sa presťahoval do Milána. Tu nastal najzásadnejší zlom v celom jeho živote po stretnutiach a kázňach biskupa sv. Ambróza. V roku 387 prijal od neho sviatosť krstu. Nasledujúce obdobie putoval Augustín medzi viacerými miestami a mestami až sa dostal do mesta Hippo (dnešná Annaba v severnom Alžírsku) s úmyslom založiť tu kláštor. Na želanie veriacich bol v roku 391 vysvätený za kňaza. V roku 395 tu vystriedal na biskupskom stolci biskupa Valéria a pôsobil v biskupskom úrade až do konca svojho života. Hippo Regius (hippo je púnske slovo znamenajúce prístav, regius znamená kráľovský). Hippo bolo jedinou námornou spojnicou severoafrického numídskeho vnútrozemia s Rímom.

Sv. Augustín si teda prešiel neľahkým osobným vývojom, premenou zmýšľania a náboženských predstáv pod osudovým vplyvom milánskeho biskupa sv. Ambróza. V kázňach biskupa si všimol jednu dôležitú vec – kedykoľvek pomyslíme na Boha, nemajú naše myšlienky podliehať ničomu hmotnému a zotrvávať pri materiálnom, pretože naša duša je zo všetkého stvorenstva Bohu najbližšia. Veľmi sa zaujímal o filozofiu, o túto lásku k múdrosti. Múdry človek dokáže pochopiť, kým je, kde je jeho miesto v stvoriteľskom diele a ako sa je božská časť – rozumová duša – môže povzniesť nad telesné túžby a ctižiadostivosť všednej existencie. Túžba po láske k múdrosti bola formulovaná týmto náboženským štýlom. Preto nás neprekvapuje, že v kontexte tradičnej kultúry navodzuje aj myšlienky náboženskej konverzie. Kresťanstvo, založené na skúsenosti stretnutia (či už faktického alebo domnelého) s božskou skutočnosťou v Ježišovi Kristovi, spočiatku necítilo potrebu zaoberať sa filozofiou. Vzťah k filozofii sa mení, ako narastá časový odstup od bezprostredných svedkov evanjeliového zjavenia a vzniká potreba vysvetliť a ubrániť vieru voči inovercom, najmä vzdelaným. Napr. v polemike proti polyteizmu kresťania radi siahali po myšlienkach z antickej filozofie, avšak odmietali nároky filozofie na posledné slovo o tajomstvách života a smrti. Prvá veľkolepá syntéza antickej filozofie a kresťanského učenia bola dielom práve sv. Augustína. Filozofia a teológia, teda pozemská a božská skutočnosť, tvorili harmonický celok, ktorý ovplyvnil a formoval európske myslenie až do 13. storočia.

„Kristus trpel, my umierame hriechu. Kristus vstal z mŕtvych, my žijeme pre Boha. Kristus vystúpil z tohto sveta k Otcovi; ani naše srdce sa nemá pripútať k svetu. V tele určenom na premenu sa usilujeme získavať si zásluhy zmenou zmýšľania.“ (sv. Augustín)

A sú to práve skúšky života, ktoré nám pomáhajú odtrhnúť sa od zeme a povzniesť svoj zrak nad tento úbohý svet. O užitočnosti a potrebe utrpenia nás presvedčuje už len tá skutočnosť, že nám ich Boh zosiela. Keď trpíme, vidí našu úzkosť i bremeno, ktoré znášame. Vtedy stojí blízko pri nás, sleduje ako zápasíme, hoci nás nepríde ihneď potešiť. Vie, že mnohokrát potrebujeme pre naše očistenie preliať slzy. Niekedy je to jediný prostriedok, ktorým je schopný nás pohnúť a disponovať. „Boh nás vidí už v sláve nebeskej, už sa teší z našej blaženosti. Chápem už prečo nás necháva trpieť.“ (sv. Terézia Ježiškova)

Spomínaný svätý nám nie je ani dnes vôbec vzdialený. Je obrazom možného i nemožného. Jeho život je dôkazom, že akýkoľvek veľký a ťažký by bol náš hriech, tak ešte omnoho väčšia je Božia láska a milosrdenstvo voči nám. Lebo tam, kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila Božia milosť. Správne žiť nie je nič iné ako milovať Boha. Ľudia sú už takí, že obdivujú končiare hôr, obrovské vlny mora, mohutné toky riek, šírku oceána a cesty hviezd, ale na seba zabúdajú, vyznáva sv. Augustín.

Ako biskup mal nekonečnú ochotu vynaložiť maximálnu námahu a úsilie na čokoľvek, čo by pomohlo znepokojiť hriešnikom ich kresťanskú myseľ. Horlivo sa angažoval pre spásu nesmrteľných duší veriacich. Naozaj šťastný je ten, kto vie, čo znamená milovať Boha. Milovať ho cez jeho Syna Ježiša Krista. Tento nesmrteľný Boh zomrel za nás a pre našu spásu. Človek je spasený vďaka nesmiernemu Božiemu milosrdenstvu. V jeho nádeji sme zachránení. Vedie nás po ceste, posilňuje nás, povzbudzuje, posväcuje. Je to niečo podstatné pre náš každodenný život – nebáť sa hovoriť verejne o Bohu, nadovšetko ostatné ho milovať a svedectvom svojho života druhým ukazovať, že sa človek môže priblížiť tajomstvám viery. Nech našou cestou je pokora, tak ako nám to ukázal Kristus sám na sebe. Ktokoľvek sa odchýli od takejto cesty, zablúdi po kľukatých chodníkoch pýchy, ktoré nevedú nikam.

Láska zostáva naveky, nikdy nezanikne. To, čo je počas našej pozemskej existencie podporované v nej vierou a nádejou, sa realizuje ako vlastnenie Boha. Naša láska sa umocní v Božej láske. Pán Ježiš nám zdôraznil príkaz lásky viackrát. Koreňom všetkého dobrého je láska. Len v láske je cena. Len láska je pokladom nášho života v zameraní na Božiu lásku. Kde niet lásky, tam nič neosoží. Bez lásky sme nič. Ako hovorí sv. Terezka Ježiškova: všetko je iba láska. Čnosť lásky majú len ľudia dobrí, čestní, spravodliví, pravdiví. Aj tie najdokonalejšie dary nie sú ničím bez lásky, ktorá je najbezpečnejšou cestou k Bohu. Láska však je schopná nahradiť aj dlhý život, pretože Ježiš, nakoľko je večný, nehľadí na čas, ale len na lásku. „Pochopila som aj to, že láska zahrňuje v sebe všetky povolania, že láska je všetko, že objíma časy a priestory, pretože je večná“, hovorí opäť sv. Terezka Ježiškova.

Kresťanská skúsenosť sa týka osoby Ježiša Krista. Ježiš nie je len historická postava, ale pre veriaceho človeka je to živá osoba, ktorá sa zračí v každom jednom z nás. Ježišova prítomnosť v človeku sa zvláštnym spôsobom prejavuje v tých, ktorí sú najviac odkázaní na našu pomoc a milosrdenstvo. Privilegovaným miestom stretnutia s Bohom (a s Ježišom) je blížny, spoločenstvo, láska spoločenstva. Veriť v Boha znamená veriť v človeka a milovať človeka. Viera, ktorá nie je zároveň láskou, nie je pravým kresťanstvom. Kresťanstvo je teda istý druh humanizmu, pretože jeho cesta k Bohu vedie cez službu človeku a lásku k nemu. Všetkým nám ide o univerzálne spoločné dobro. Kristus je náš ideál, Boh je náš cieľ.

Každý človek nosí vo svojom srdci túžbu po láske, túžbu utvárať vzťahy a prežívať ich. Práve táto túžba voči blížnemu dáva žiť, pohýna na ceste, dáva silu tvoriť a pomáha poznávať krásu, sebaúctu, príťažlivosť, dôstojnosť a veľkosť vlastného srdca, v ktorom je ukrytá veľkosť a krása samého Boha. Ježišovo posolstvo lásky formuje celý náš život. Samotná teológia je premýšľaním o tom, čomu vlastne veríme. Naša viera, tak ako ju ponímal i sv. Augustín, má prenikať celú našu bytosť a existenciu. Zároveň sa má prejavovať v skutkoch každodenného života. Vo vzťahu k Bohu, k blížnemu, aj k sebe samému. Dokonca i k nepriateľom. Odkaz tohto veľkého cirkevného otca obsahuje nadčasové duchovné posolstvo plynúce z evanjelia. Ukazuje nám smer pozemskej púte k večným výšinám. K hodnotám, ktoré presahujú nielen náš rozum, ale aj nás samých. Cirkev ohlasujúca radostnú zvesť našla v tomto vynikajúcom svätcovi horlivého apoštola a šíriteľa pravej náuky. Na základe skúsenosti z vlastnej konverzie ukázal svetu, že Bohu nič nie je nemožné. Len čo pochopil, že jestvuje Boh kresťanov, uvedomil si, že nemôže konať inak ako iba žiť preňho. Po obrátení celé svoje ľudské úsilie vložil do služieb evanjelizácie. Potom sa na dlhé storočia stal pilierom kresťanstva. Jeho príklad je hodný nasledovania, pretože za zmysel života si nakoniec vybral Kristovu večnú lásku. Toto „nové prikázanie“, pre ľudstvo však tak staré od stvorenia sveta, sa stalo náplňou života mnohých veriacich. Kresťanské presvedčenie totižto nespočíva iba vo väzbe na mravný a etický kódex, ale spája sa s osobou Pána Ježiša. On je najväčším uskutočnením Božej lásky. Každý z nás môže vykonať mnoho užitočného pre druhých, ak bude pre nich svetlom, soľou a svedkom Kristovým. Lebo kresťan je pozvaný, aby podľa vzoru svojho Pána realizoval príkaz lásky v osobnom živote. Nasledovať Ježiša znamená: vložiť všetko, to čím sme a čo máme, do služieb ohlasovania evanjelia. Podrobiť všetky naše individuálne schopnosti, spôsob existencie, rôzne zmeny jedinému cieľu – dobru a láske, ktoré sú tou najsprávnejšou cestou spásy, cestou smerujúcou do večnosti. Táto cesta bude mať definitívne zavŕšenie v stretnutí s naším Bohom, s naším Pánom, ktorý je Alfou i Omegou celej histórie ľudstva. 

Milí čitatelia, náročná doba pandémie koronavírusu nás pobáda zamyslieť sa nad sebou. Toto pohnuté obdobie môže byť pre nás napomenutím zhora, výkričníkom z neba. Sviatky Veľkej noci budeme po roku opäť sláviť iba sami, po jednotlivých rodinách, v sakrálnom priestore našich obývačiek, pri televíznych obrazovkách. Skúsme počas týchto sviatočných dní pouvažovať o tom, čo je dôležité pre spásu duše, tak ako to dokázal veľký svätec Cirkvi Augustín Aurelius. Zmenou svojho života zanechal svetu odkaz, že aj ten najväčší hriešnik sa môže stať horlivým ohlasovateľom právd viery a Kristovho evanjelia. Možno práve teraz nastal čas ministrovania v našich životoch - pre naše vlastné obrátenie, pre naše biedne duše. Poslúžme mu!

Požehnanú Veľkú noc, moji milovaní priatelia! Šťastnú cestu do vlastného vnútra...

ThMgr. Peter Ladislav Ďuroška 

Skryť Zatvoriť reklamu